Kam sa tie kvety tak ponáhľajú? mohli by sme povedať aj o básnikoch. Zazvoní telefón a ozve sa neznámy muž zo Starej Turej, aby sa podelil a trochu zaplnil prázdno, ktoré vzniká odchodom básnika, ktorý v ich obci prežil detstvo. Zapálim si sviečku a čítam si, čo básnik hovorí:
„Vždy som bol príslušníkom menšiny, a tiež ma to k menšine, alebo lepšie povedané k tým, ktorí stoja mimo moci, ťahalo. Na Slovensku - tam som sa narodil a prežil prvých šestnásť rokov - som bol dieťa českých rodičov; z Hlohovca som prišiel do Starej Turej, kde som sa kamarátil hlavne s Cigánmi. V škole, hlavne na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom, som opäť patril k menšine niekoľkých Čechov a zopár Židov, z ktorých väčšina neskôr skončila v plyne. V Česku, kam sme odchádzali pár dní po 15. marci 1939, mi zase nadávali do Slovákov. A tak ďalej, medzi vyradenými som sa ocitol znovu po roku 1948 a ešte raz o dvadsať rokov neskoršie, o dnešku ani nehovoriac."
Mám rád tých, čo stále žijú v diaspóre, lebo tak oťažievajú, a vážim si, až po zaľúbenosť, malé múdre knižky, husté ako agátové drevo, preto som sa až zachvel, keď z Francúzska, kde pán Vladislav žil a tvoril od roku 1981, mi krátko po roku 1989 prišla publikácia Sny a malé básně v próze, venovaná mi „v přátelství na dálku". Dovtedy sme sa s pánom Vladislavom nestretli, ale počúval som ho dychtivo a často zo zahraničného rozhlasu, čítal jeho samizdatové a exilové práce, tie brilantné a intelektuálne prenikavé miniatúry. O všetkom, lebo všetko je smrť. Učiť sa umierať, lebo umieranie: „A to je také hlavní, ne-li jediný předmět toho nemožného počínání, jímž je psaní. Psaní posledního slova, proti všem, včetně sebe sama, proti tomu, co udělali z člověka v těchto časech..." A zúfalé plynutie toho, čomu niektorí rečú čas: „Jen abys zastavil ten úprk, jen proto stavíš tuhle dětinskou hráz ze slov..."
