„Teraz už to nebude monológ, teraz to bude duel,“ vyhlásila po zverejnení predbežných výsledkov prvého kola prezidentských volieb Iveta Radičová. Slušný zisk (zaostala za úradujúcim prezidentom iba o 8,7 percenta) jej dáva reálne šance na celkové víťazstvo, hoci to pre ňu nebude ľahká úloha. Najmä preto, že v druhom kole pôjde viac o súťaž medzi ňou a premiérom Robertom Ficom než o jej súperenie s Ivanom Gašparovičom.
V prvom kole mala Radičová štyroch reálnych súperov: za terč pre svoje otvorené alebo skryté útoky si Radičovú zvolili Zuzana Martináková, František Mikloško, Ivan Gašparovič a Robert Fico. Ten posledne menovaný sa zapojil do ťaženia proti najsilnejšej opozičnej kandidátke až na poslednú chvíľu a nie je zatiaľ jasné, ako jeho postoj ovplyvnil správanie voličov.
Tvrdiť, že premiérov aktívnejší vstup do Gašparovičovej kampane pomohol úradujúcemu prezidentovi zdvihnúť podporu oproti tej, ktorú dovtedy mal, sa jednoznačne nedá - výsledok I. Gašparoviča bol nižší než jeho volebné preferencie v prieskumoch (navyše volebná účasť bola o 25 - 30 percent slabšia, než ju deklarovali respondenti). Nech už efektivitu Ficovho správania hodnotíme akokoľvek, prvé kolo prezidentskej voľby je pre Gašparoviča a jeho politického patróna Fica zjavným neúspechom, prvým neúspechom takéhoto druhu od volieb 2006.
Jediný význam
„Kontaktný“ rozdiel medzi Gašparovičom a Radičovou v dôsledku neschopnosti Gašparoviča osloviť v plnej miere voličov dvoch najsilnejších vládnych strán so sumárnou podporou 55 - 60 percent rozhodnutých voličov musí robiť vrásky na čele premiéra Fica. Pre Fica má zotrvanie Gašparoviča v prezidentskom kresle jeden jediný význam - mať vo vrecku záruku, že predseda Smeru bude po parlamentných voľbách 2010 lojálnym prezidentom poverený zostavením vlády.
Pre Fica samotný Gašparovič ako uchádzač o prezidentskú funkciu bol a zostáva ťažko predajným artiklom - absencia skutočných štátnických kvalít, programová prázdnota a občas až dych vyrážajúca rétorická slabosť úradujúceho (podľa vlastných slov „pozičného“) prezidenta nútila premiéra Fica pred prvým kolom zameriavať sa predovšetkým na vyhľadávanie „kompromitujúceho materiálu“ na Radičovú.
Pôsobilo to dojmom akéhosi paberkovania a úlovok pri tom bol naozaj úbohý - „kupovanie poslancov“ po povestnej tlačovke Daniela Lipšica a „nelojalita voči Slovenskej republike“, ktorú mala znázorňovať fotografia z obdobia diskusií o štátoprávnom usporiadaní, keď sa Radičová v roku 1991 angažovala v petícii za zachovanie spoločného štátu. A k tomu „evergreen“ slovenskej nacionalistickej politiky - hra maďarskou kartou, tá však tentoraz až tak veľmi nezafungovala, skôr naopak, pomohla Radičovej získať výraznejšiu podporu medzi voličmi maďarskej národnosti v jednotlivých okresoch Trnavského a Nitrianskeho kraja.
