Je slovenská justícia až natoľko prehnitá, že spravodlivé rozhodnutie sa dá očakávať iba od Špeciálneho súdu? Tak znela údajne otázka ústavného sudcu na pojednávaní v súvislosti s návrhom podania, podľa ktorého nemá Špeciálny súd už ďalej existovať.
Je to naozaj dobrá otázka, hodna sudcu Ústavného súdu. Nesúvisí síce priamo ani nepriamo s meritom veci - v podaní sú argumenty celkom iného rangu, s ktorými sa bude musieť súd vyrovnať - ale to nič. Napokon, poznať nielen podstatu, ale aj prostredie, o ktoré v spore ide, by nemalo nikomu uškodiť ani nikoho poškodiť.
Otázka je dobrá, hoci nie je zodpovedateľná. Ak by znela odpoveď na ňu áno, nebola by to pravda. Ak by odpoveď znela nie, taktiež. Pravda je zrejme uprostred – slovenská justícia je síce veľmi prehnitá, ale spravodlivé rozhodnutie sa dá očakávať aj od iných súdov, ako iba od Špeciálneho. Očakávať ho možno aj od Ústavného súdu, ale to je aj všetko.
Desivá veta
Na preukázanie uvedeného postačia vonkajšie znaky, netreba na to nijakú hĺbkovú analýzu. Hnilobu by iba potvrdila. Vonkajšie znaky sú zreteľné a nespochybniteľné – Najvyšší súd dlhodobo nemá predsedu, a preto ho dlhodobo nemá ani Súdna rada. Ústavný súd predsedu síce má, ale spravodlivo aj tak vždy nerozhoduje. Sám to oficiálne uznesením aj uznal, keď nedávno plénum rozhodlo, že jeho rozhodnutie nerešpektoval jeden zo senátov Ústavného súdu: „Plénum Ústavného súdu konštatuje, že v rozhodnutí ... vo veci ústavnej sťažnosti ... IV. senát nerešpektoval uznesenie pléna Ústavného súdu z 25. februára 2009.“
Veta je to desivá. Nastoľuje otázku, prečo by sa mali ľudia unúvať rešpektovať aspoň písané pravidlá, keď ich nerešpektujú samotní sudcovia? A zároveň, či to nie je aj odpoveď na otázku, prečo Ústavný súd neustále odkladá niektoré prípady - v nevybavenej a ani len nezačatej agende ich má viacero.
