Teta na mňa pozerá, ako keby som padla z jahody, lenže ja mám už pár rokov kamarátov medzi františkánskymi mníchmi, a to rozhodne nie sú žiadni „černoprdelníci“.
A tak len krútim hlavou a nechápem. S mníchmi vedieme vzrušujúce teologické debaty o priepasti medzi dobrom a zlom, ktorá sa občas skrýva v hmle a treba si dávať pozor, všetko je prešpikované citátmi v rozpätí od Matrixu cez Sváťu Karáska až po starozákonné horory. Rozprávame o láske a aj o viere, pretože, samozrejme, že ide o vieru, o nič iné, ale ako vykríkol raz v krčme pri vášnivej dišpute náš kamarát, františkán Gusto: „Nie náboženská! Akákoľvek viera!!!“ Vykríkol, prehodil pätku na ofine a dopadol naspäť do kresla. A bolo. Dodebatované. Pretože presne o to ide! Naozaj zaujímavé. Zatiaľ čo z mníchov cítiť k nám, hriešnikom, lásku a pochopenie, dokonca, keď o sebe tvrdím že som „neznaboh“, iba sa smejú a mávajú rukou: „Máš viac viery ako my všetci dokopy!“
Naopak, z kresťanských politikov ide na človeka mráz. Mráz z ich nadradenosti. Pápežskejší ako pápež vás ako liberála hodia do horúcich pekiel s hocakým vrahom a boľševikom.
