Reč v politike je čímsi podobná reči v divadle. Jazykový prejav tu plní špecifickú funkciu. Je na úrovni činu, zastupuje čin, konanie, preto je v oboch oblastiach na mieste hovoriť o rečovom (jazykovom) konaní. Napriek tomu spoločnému rečové konanie v divadle má celkom inú hodnotu ako rečové konanie v politike. Vyjadrením tej hodnoty je praktický dôsledok, dosah, výsledok rečového konania. Keď na javisku postava A oznámi postave B, že sa správala voči postave C chrapúnsky, hrubo a hlúpo a že sa jej ide ospravedlniť, divák nadobudne presvedčenie, že došlo k reálnemu aktu ospravedlnenia napriek tomu, že sa to v hre neukáže.
V politike to môže platiť obrátene. Hoci rečové konanie - ostaňme pri divadelnom prípade, teda vyjadrenie ospravedlnenia - tu prebehne nielen ako prísľub, nemusíme veriť, že sa tento akt aj skutočne naplnil.
Myslím, že sme sa ocitli v ére devalvácie politických ospravedlnení. Všetci tu ochkáme a oceňujeme „odvahu" ospravedlniť sa za čosi, čo sa v demokratickej politickej kultúre zásadne nepripúšťa. Možno slovo „ospravedlnenie" chápeme len v tom školskom, prváckom význame - ako papierik, ktorý podstrčíme pani učiteľke, alebo ako tri slová „zabudol som sa naučiť", „zabudol som si úlohu". Ospravedlnenie je však omnoho zložitejší komunikačný akt. Politická prax a niekedy možno aj my v bežnom živote ho uplatňujeme iba ako verbálny tik. Ospravedlním sa, poudieram sa do pŕs a idem ďalej.
Dcéra mi nedávno pripomenula, že ospravedlniť sa úprimne, s vedomím neopakovať konanie, za ktoré sa ospravedlňujem, nie je vôbec ľahké. Keď som ju žiadala, aby sa mi za svoje správanie ospravedlnila, dlho sa dvere na jej izbe neotvárali. Po nejakom čase sa kľučka predsa len ohla a detská ruka mi strčila papierik s textom „prepáč, mama". Na moju otázku, či je také ťažké povedať to, prišla odpoveď: „Áno, tie slová ma hryzú v ústach. Lebo ja asi nevydržím nerobiť to." „Čo nevydržíš?" „Nenazlostiť sa a nebuchnúť dvermi." Vtedy mi všetko došlo, vravím: „Dobre, beriem to písomné ospravedlnenie, poď, ak by si ešte niekedy chcela buchnúť dvermi, rýchlo mi to povedz, pomôžem ti privrieť ich potichu." Dieťa nám stále ukazuje, že kráľ je nahý. A kráľ je presvedčený, že má na sebe tie najdokonalejšie šaty. Kráľa v jeho veku už však ťažko naučíme otvárať a zatvárať dvere potichu. Kto má potom veriť donekonečna sa opakujúcim prázdnym ospravedlneniam - rečovým tikom? Predsa druhá strana komunikačného reťazca - my!
