Trochu sa spomalí šialený kolotoč neustálej výroby, neustáleho konzumovania a neustáleho hromadenia odpadu. A možno sa ešte aj zníži celkový počet áut.
Nepoviem nič nové, ale už dlhšie pozorujem, že v Bratislave sa stále preferujú autá pred chodcami a cyklistami. A také miesto nie je určite dobré pre život.
S pomocou strojov sme schopní vyrábať veľa a lacno. Hm, ale čo z toho, keď to nemá kto kúpiť?
Patrím medzi priateľov starých poriadkov. Ak stolár kedysi celý deň robil s hoblíkom, bol schopný nahrubovať dajme tomu asi desať dosiek. Dnes ten istý počet pretiahne cez hobľovačku za pätnásť minút. No a zvyšok dňa by mal oddychovať, lebo už má zarobené. Nie, on bude valiť ďalej celý deň a hneď je tu nadvýroba, čiže kvantita ide na úkor kvality, lebo produkujeme tak veľa, že keby to bolo trvanlivé, tak o chvíľu by nemal kto kupovať. A tak treba robiť strašné množstvo nepodarkov. Tak je všetko v poriadku, lebo ľudia majú prácu a štátu idú dane.
Ak sa táto kvázi rovnováha poruší, treba ju hneď voľajako napraviť. Napríklad šrotovným. Ak by som vlastnil favorita, alebo stodvadsiatku, tak neváham ani chvíľu. Ale zošrotovať škodu 100? Je to síce tiež komunistická škatuľa, ale predsa len nemá až tak ďaleko od škody 1000, čo je úplný vzor dokonalosti.
