Keď Iveta Radičová odchádzala z posledného nočného brífingu po oznámení výsledkov prvého kola, novinári povstali a tlieskali. Pár fotoreportérov preto dokonca prestalo stláčať spúšť a jedna kolegyňa odložila chlebíček. Trošku ma to zaskočilo, od reportérov by som očakával väčší odstup. Zrejme prepadli davovej eufórii a uverili, že prichádza dobro.
Usmievavé dobro a rohaté zlo však nevidím. Svet nie je čiernobiely a v našich zemepisných šírkach si dobrovoľne vyberám jedine priateľov alebo manželku. Politici majú na môj vkus priširokú náruč a málokedy viem, kto im otvára dvere. Pritom však hlasujem pravidelne, ale až do konca volebného obdobia rovnako váham, či som zvolil správne. Skrátka po každý raz si vyberám z menšieho zla, lebo taká už je politika.
Iveta Radičová nie je esencia dobra. Je výsledkom hľadania a kompromisu opozičných strán a kto si ešte spomenie, že sa stala kandidátkou po obratných ťahoch šéfa SDKÚ. Radičová nie je prezieravá politička, pričasto jej kroky viedol práve Dzurinda, a to sa týka i jej vstupu do strany po prehraných parlamentných voľbách 2006. Navyše nie je zásluha Radičovej, že sa z jej kandidatúry stal súboj opozície s Robertom Ficom.
Ivan Gašparovič sa stal prezidentom náhodou a pred svojou minulosťou neutečie. To už je však obohraná pesnička a viac by ma zaujímala analýza jeho volebného obdobia, čo urobil dobre a čo zle. Minulosť je problémom skoro každého politika a za hranicami nájdete i krikľavejšie príklady. Napríklad hneď v Rakúsku bývalého prezidenta Kurta Waldheima a jeho nevysvetlený vzťah k nacizmu. Ani Silvio Berlusconi nie je žiadny svätý.
