medzi predmetmi, už aj preto, že ho učil riaditeľ gymnázia. Ale latinčina ma fascinovala svojou disciplinovanosťou a systematikou. Konjugácie, deklinácie, deponenté slovesá. Kapitola konjuktív prézenta a imperfekta slovesa esse mi znela ako zaklínadlo.
Jedného dňa sme ušli z hodiny. Odohralo sa to tak, ako to pri týchto dobrodružstvách býva. Pán riaditeľ chvíľu meškal, a tak komusi zišlo na um, aby sme odišli. Pridali sa k nemu ostatní, až som ostal iba ja. Cítil som, že nekonáme, alebo, aby som nebol alibistický: že nekonám správne. Nebol som nijaký šplhoš ani bifľoš, ale mal som v sebe zasiate isté zásady a normy, a tie sa mi ťažko porušovali bez toho, aby mi neblikala kontrolka: robíš zle. Nakoniec ma ostatní presvedčili, aby som sa k nim pridal, pretože opustenie hodiny malo význam len ako kolektívny čin. Nik tam nesmel ostať, nijaký zradca nesmel narušiť jednoliatosť kolektívu.
Keď sa môj otec dozvedel o tej epizódke, zobral to oveľa vážnejšie, ako som si predstavoval. Nehrešil ma, neudelil mi nejaký trest, len mi priamo povedal, že som urobil zle. Oponoval som mu: A to som tam mal zostať jediný ako zradca triedy? Ísť proti kolektívu? Jeho odpoveď bola stručná a jasná: Áno.
