Dodnes si pamätám ich pražskú adresu: Majakovského ulica 22.
List čínskemu veľvyslanectvu (ktorý popritom, že ho odvysielal zahraničný rozhlas, vyšiel vtedy tlačou iba v budapeštianskom časopise Kapu) znel takto:
9. júna 1989
Vážený pán veľvyslanec,
7. júna 1989 som Vám poslal protestný telegram. Telegramom som protestoval v prvom rade proti krvavému masakrovaniu demonštrujúcich čínskych študentov.
No protestoval som ním zároveň aj proti výkladu tohto vraždenia, ktoré, ako som sa dočítal v našich novinách, sa má vraj chápať ako „rozhodný zásah proti kontrarevolúcii", ako údajná „obrana socialistického zriadenia".
Vieme, ako to býva - nielen v Číne, ale kdekoľvek v neslobodnom svete. Aby mohli vyraziť tanky, vymyslí sa nepriateľ, ktorého nikto nikdy nevidel - a krv, ktorá tečie po dlažbe, je napokon vždy len krvou nevinných detí.
Je neprípustné takto používať zbrane!
A je neprípustné takto používať slová!
Takéto neprípustné veci sa dejú aj v hre Násilník od veľkého čínskeho dramatika Kuana Chan-čchinga, ktorú som (v spolupráci so sinologičkou pani Danou Kalvodovou) prekladal a na javisku Poetického súboru Novej scény sme ju uviedli - ako možno viete - už v roku 1978. Koniec tej hry je však šťastný! V jej závere prichádza sudca Pao, aby povedal, že „Lu Čaj-lang zneužíval moc a slávu", a preto musí byť potrestaný, zatiaľ čo „chlapci sú zapísaní do zoznamov učencov, ktorým dôveruje ľud".
