Súc „starigáňom" a teda pamätníkom čias dávnominulých, spomínam si na prelom rokov 1967/68 a nasledujúce oslobodzovanie sa médií spod cenzúry, ktorú totalitný štát - ešte stále komunistický - na jar 1968 oficiálne a vraj definitívne zrušil. Vydávali sme vtedy dvojtýždenník Echo bratislavských vysokoškolákov a zrazu sme nemuseli na vybielené miesta po skonfiškovaných článkoch umiestňovať „tajuplný" oznam REZERVOVANÉ PRE FIRMU OBUVA (čo bola parafráza originálnej inzercie firmy BAŤA ešte z prvorepublikových novín). Konečne sa v ČSSR mohlo písať slobodne, nielen v študentských novinách, ale aj v bežných denníkoch a týždenníkoch. A nielen o nefungujúcich obchodoch či službách, ale aj o „nefungujúcich" politikoch, ba dokonca o nefungujúcom režime. A keďže politikmi boli vo vtedajšom režime jednej strany výlučne neobrodení, prípadne obrodení komunisti, nastali komplikácie. Nielenže „neobrodení" zaútočili na „obrodených" a „obrodení" vyzývali žurnalistov na „sebareguláciu", čiže na autocenzúru, ale slobodné písačky (aby som použil Tatarkov termín) a zrušenie cenzúry rozzúrili súdruhov z okolitých komunistických sovietskych dŕžav. Najprv zlostne a kolektívne apelovali na neposlušných „spolusúdruhov", vzápätí sa začali vyhrážať, a keď obrodený komunistický režim neobnovil cenzúru, nastolili ju sovietske tanky vedno s tankami piatich neobrodených spojencov. A bolo po vtákoch!
Vraj iba „dočasne", ako hlásali okupanti, pokým sa režim neznormalizuje! Režim sa teda „znormalizoval" veľmi rýchlo; jedným z prvých krokov bolo opätovné zavedenie prísnej cenzúry. Dočasnosť však jednako trvala jedenadvadsať rokov, až kým sa pomery ozaj neznormalizovali a komunistický tankový blok sa rozpadol.
