Premiér sa dopustil veľkej strategickej chyby, keď v predvolebnej kampani nielenže otvorene a jednoznačne stavil na jedného z prezidentských kandidátov, ale pri tom druhom (pri tej druhej) navyše a priori odmietol podávanú ruku na budúcu možnú spoluprácu. Premiér si totiž nevolí svojho prezidenta sám a iba pre seba, vyberajú mu ho a vyberajú si ho občania v priamych voľbách.
Keď im premiér do očí povedal: Tohto beriem, túto neberiem!, dal im cynicky najavo, ako málo si váži ich voľbu, ako pohŕda ich mienkou. Je preňho prijateľná iba vtedy, keď sa budú riadiť jeho výberom. Tým im vlastne aj pohrozil: ak si vyberiete ináč, vašu voľbu neprijmem.
Zákopová vojna?
Čo tým chcel naznačiť? Že osobe, ktorú nepripúšťa, ktorú si neželá, síce nemôže zabrániť nástup do funkcie v prezidentskom paláci, ale vopred jej vyhlasuje boj? Že sa hodlá inšpirovať zákopovou vojnou, ktorú viedol jeho predchodca v premiérskom kresle Vladimír Mečiar proti nášmu prvému prezidentovi Michalovi Kováčovi? Keďže ten ešte nebol vybraný priamymi voľbami, toto by mala byť vojna onakvejšia, nielen premiéra s prezidentom, ale aj vojna premiéra s prezidentovým voličským zázemím.
Premiér teda tomuto voličskému zázemiu pohrozil: buď budete voliť, ako ja chcem, alebo vás čaká nestabilita, frontové pomery, trvale napätá a konfliktná politická situácia. Premiér s týmto odkazom občanom vstúpil do volebnej kampane, dúfajúc, že hrozba zaberie a voliči pochopia, ako sa majú správať, ak si ho nechcú rozhnevať. Môžeme sa dohadovať o tom, u koľkých z toho jeden a štvrť milióna Gašparovičových voličov práve táto Ficova hrozba zabrala. Nikto však nemôže pochybovať o tom milióne statočných, ktorí sa jej nezľakli a volili Radičovú.
Nosný bilbord Gašparovičovej volebnej kampane predstavil premiéra s prezidentom ako mileneckú dvojicu, ktorá prisahá na svoju večnú lásku, jednotu svojho myslenia a cítenia, harmonické spolužitie. Ako sen o ideálnom manželstve by to obstálo, ale tu by malo ísť o niečo zásadne iné: o princíp deľby moci, o vyvážený vzťah medzi dvomi najvyššími zložkami výkonnej moci v zmysle Ústavy Slovenskej republiky. Ak by mali tvoriť jeden nerozdielny celok, potom je jedna z nich zbytočná. Načo nám je prezident, splývajúci s premiérom? Potom by nám stačil premiér bez prezidenta alebo prezident zahrnujúci v sebe aj premiéra.
Dve rozdielne osobnosti
Pokiaľ má mať deľba výkonnej moci nejaký racionálny zmysel, musí byť prezidentský úrad maximálne nezávislý od úradu premiéra. Mali by to byť dve kvalitatívne rozdielne osobnosti, ktoré tieto posty zastupujú. Premiér riadi vládu, predsedá jej, je jej manažérom; zatiaľ čo prezident je hlavou štátu. Mal by byť teda osobnosťou reprezentujúcou štát ako celok, štátnikom, ktorý je schopný vyjadrovať a rozvíjať to, čo sa zvykne označovať ako slovenská štátna idea, ktorý má víziu budúcnosti krajiny. Nie je sluhom premiéra, ale jeho partnerom, nie je alter ego vlády, ale jej plnohodnotným oponentom.
