Na tom, že voľby prezidenta sa skončili víťazstvom koalície a prehrou opozície nič nezmenia ani rétorické cvičenia oboch kandidátov, ani ich partajných podporovateľov. Reči Ivana Gašparoviča o tom, že voľby by vyhral aj bez podpory Roberta Fica, sú obyčajnou povolebnou pózou. Rovnako ako slová Ivety Radičovej o tom, že voľby neprehrala. Možno iba zopakovať, že vo voľbách nešlo vôbec o prezidenta a že Gašparovič aj Radičová sa v nich iba ocitli, hoci ani jeden nie náhodou. Ivan Gašparovič preto, lebo Robert Fico vlastne ani nemal koho iného do volieb hlavy štátu postaviť. Šéfom strany je on a vyzdvihnúť niekoho z partajnej štruktúry nad seba do pozície prezidenta je proti jeho zásadám aj naturelu. A tak zvolil ľahšiu cestu „akoby" člena strany Smer. Ani šéf SDKÚ Mikuláš Dzurinda v podstate nemohol postaviť do volieb nikoho iného ako Ivetu Radičovú. Hoci sa najskôr vzpierala, lepší kandidát k dispozícii nebol. V parlamentných voľbách získala z jeho partaje najviac hlasov a o tom, že SDKÚ musí postaviť kandidáta do prezidentských volieb z vlastných radov, Dzurinda nepochyboval ani chvíľu.
Ostatným dvom opozičným a pomalším stranám už nezostávalo nič iné, iba Radičovú podporiť - v opačnom prípade by sa opozícia ocitla v ešte horšej pozícii, ako je dnes. Ján Čarnogurský síce Dzurindu spoluviní za prehru „pravicového" kandidáta, ale v tomto je Dzurinda nevinne - vyhrať proti Robertovi Ficovi tu a teraz zatiaľ nedokáže nikto. Ten čas ešte len príde. Potom, ako sa opozícia začne správať ako opozícia, a nie ako politický bezdomovec.
Výsledok volieb mohol byť aj tesnejší. Radičová v kampani pred druhým kolom však zostala „akoby" v bezvedomí len zo zhruba 150tisícového rozdielu hlasov v prvom kole. Gašparovič v nej naopak podal možno životný výkon. Povedané slovníkom premiéra Fica, toľko „špinavostí, nechutností, klamstiev a obvinení", ktoré v nej Gašparovič použil a o ktorých médiá informovali, si jednoducho žiadalo celkom inú reakciu, ako úprimne podanú dlaň. Mimochodom, slovo „úprimne" Radičová používala tak často, až to už znelo neúprimne. Urobila správne, keď odmietla kúpiť hlasy ponúkané neúspešnou kandidátkou Martinákovou, - „keď niečo chcete, tak idete a vypýtate si to, poprosíte o podporu, kúpite si" - ale urobila zle, keď kritizovala Mikloška, že neodporučil svojim voličom, aby ju v druhom kole volili. Z princípu - totiž tak, ako je súčasťou práva na slobodu prejavu aj právo mlčať, rovnako je súčasťou práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných aj právo nevoliť. František Mikloško nepochybne patrí k ľuďom, ktorí pre demokraciu vrátane zavedenia práva voliť urobili naozaj veľa a vyčítať mu, že sa na konci politickej kariéry slobodne rozhodol, bolo nemiestne.
