Čítal som starú báseň, kde dievčina, ktorá čaká milého, už vopred preňho naliala do pohára víno. Milý neprišiel, a ona teraz víno naspäť nalieva do džbána. Tak sa začína báseň, a vlastne by to aj stačilo. Poučné je samo východisko básne, situácia, keď treba riešiť sklamané očakávanie, dievča ju rieši návratom do stavu, akoby sa nič nestalo. Chce aspoň zmenšiť stratu. Ale riešenie to nie je, lebo sa čosi stalo. Je tu stav krízy, keď čosi očakávané nepokračuje. Zmenšenie škody vrátením vína do nádoby nezmenší sklamanie.
Stav, v ktorom sa naša spoločnosť ocitla, nemožno skrečovať ako nejaké športové zápolenie, nemožno vrátiť hru na pôvodné pozície. Víno bolo naliate, a naše očakávania, nuž, možno neboli reálne. Darmo sa cítime ako európsky tiger, už nám tie tigrie pruhy pomaly blednú.
Vráťme sa do života prírodného človeka na Slovensku: Je pôst, všade leží sneh a sliepky nenesú. Zemiaky už nie sú, čo boli, a kapusta tiež dochádza. Lavíny padli a roztápajú sa pomaly.
Ale treba sa dožiť jari. Treba si aj čosi energie nabiť, lebo jar bude od nás vyžadovať veľký výkon. Potrebujeme také to nakopnutie. Vlastne potrebujeme pravé Vzkriesenie. Pohár, ktorý bol naliaty, musíme piť. Možno to bude horké, a ešte nás aj bude bolieť hlava. Hlava bolí už teraz, lebo sa bojíme. Jar veľa vecí obnoví. A čo náš starý človek, s ktorým žijeme. Dáme ho zošrotovať a kúpime si nového? Nová tráva vyrastá z korienkov starej. Aj nový človek môže vyrásť z kostí a šliach toho starého. Minule som bol na besede na gymnáziu neďaleko môjho bydliska. Pozorní a inteligentní študenti, profesorky zapálené pre svoju prácu, a fandiace tým, ktorých učia. Cítil som sa po svojich jarných skepsách ako obmytý živou vodou.
