Získať slávu je sladké. Táto sladkosť je taká veľká, že si obľúbime všetko, čoho sa dotkne. Iveta Radičová získala slávu nezvyčajne ľahko. Lenže sláva ešte neznamená politické víťazstvo. Môže však znamenať veľké víťazstvo osobné.
V prípade Ivety Radičovej, členky vedenia SDKÚ, by jej osobným víťazstvom bolo uznanie slávnej a čestnej porážky, „odovzdanie" svojich voličských hlasov svojej „rodnej strane" a odchod z politickej scény, podobne ako to niekoľkokrát úspešne spravil generál de Gaulle. Odchod Ivety Radičovej z politického ringu by eliminoval potencionálnu roztržku vnútri SDKÚ a neefektívne spory o predsedníctvo a volebné líderstvo.
Smiešny dôvod na odchod
Skúsený politik Mikuláš Dzurinda reagoval prirodzene aj logicky, keď neprijal útoky na svoje predsedovanie či náznaky, že by sa mal v akomsi intímnom rozhovore porozprávať o svojej polovičnej či celej abdikácii. To, že členka jeho strany kandidovala, síce s pomerne veľkým počtom hlasov za prezidentku, by bol pre politika jeho formátu smiešny a nehodný dôvod. Ani Ivanovi Miklošovi či Eduardovi Kukanovi nemožno vyčítať, že odmietli voľbu Ivety Radičovej aplikovať na rozkývanie vnútorných pomerov v ich strane.
Aj žiačikovi základnej školy je jasné, že nič by Robertovi Ficovi nehralo pri referendovej povahe volieb viac do karát ako roztržka, ba priam rozpad najsilnejšej a dnes dostatočne konzistentnej opozičnej strany. Iveta Radičová získala v spoločnosti mimoriadnu pozíciu, ktorú však straníckym bojom môže ľahko znehodnotiť. Každý vnútrostranícky boj nie je nič iné, len boj a každý boj nielenže má víťazov a porazených, ale navyše oslabuje a napokon likviduje celok.
