„Amerika si myslí, že Turecko patrí do Európskej únie," je vyznanie staré päť rokov a jeho autorom bol americký prezident George Bush. Mnohým Európanom sa toto vyznanie nepáčilo, pre Jacquesa Chiraca, vtedajšieho francúzskeho prezidenta bol neprijateľný už fakt, že Bush sa do tejto európskej témy montuje.
Nemeckí kresťanskí demokrati by možno vstupy Busha aj strávili, len keby mali iný obsah. Keďže však žiadal plnohodnotné členstvo Turecka, dostal sa aj do ich nemilosti. Protesty bolo počuť aj z iných kútov Európy, čo Bushovi však nikdy veľmi neprekážalo a až do konca svojho úradovania sa vyjadroval za členstvo Turecka v únii.
Bushova éra sa skončila a Európania dúfali, že téma Turecka sa im vráti do domácej kuchyne. O to väčším prekvapením bolo vystúpenie nového prezidenta Baracka Obamu v Prahe i v Turecku, kde sa nechal viackrát počuť, ako veľmi mu záleží na dobrých vzťahoch s Ankarou a ako by bolo fajn, keby sa Turecko ocitlo v Európskej únii.
Nepochybne sú pozície Európy a Ameriky jednotné v hodnotení Turecka ako dôležitého strategického partnera. Či už v konflikte s Iránom, vo vojne v Iraku, v Afganistane alebo pri rokovaniach Židov a Palestínčanov zohráva Turecko centrálnu rolu. Západ Turecko potrebuje, otázne je len, aká smie byť cena a či ju Obama nedvíha príliš vysoko.
Vazalmi Ameriky
Na Obamu sa po jeho vystúpeniach zrútila lavína a kritikou nešetrili najmä nemeckí politici z radov CDU a CSU, ktorí Amerike odporučili, aby si z Turecka urobila 51. štát USA. Iní Obamu zas skromne uisťovali, že Európa si túto tému seriózne vyrieši sama. Reakcie Nemcov zrkadlili najmä obavy z toho, že by sa Európa mohla stať vazalom americkej politiky v moslimskom svete. Spomienky na Kosovo, ktoré časť Nemcov stále vníma ako Európanom nanútený projekt, sa dostávajú na povrch.
