Istý slovenský vodič je rozhorčený, lebo si pre deravú cestu v istom slovenskom meste zničil pneumatiky aj s diskmi. Mesto je správcom komunikácie, tak to vodič dá na súd a bude žiadať kompenzáciu škody.
„Výborne,“ zvolal som, keď som to videl v televízii. Nie preto, že mám rovnakú skúsenosť, ale preto, že ten vodič svoj hnev ukázal a trvá na vyriešení situácie riadnym demokratickým spôsobom v medziach zákona.
Keď sa vyskytne problém, Slováci sa často sťažujú. Väčšinou to však vyzerá tak, že sa jeden človek rozčúli, lebo ho niekde na úrade niečo dožerie, všetko vykričí a odchádza z miesta bez vyriešenia problému. Problém teda pretrváva, až kým zasa niekomu inému prasknú nervy, rozčúli sa, vykričí sa, a odíde...
Keď sa dostanete do veľmi nepríjemnej situácie v obchode, v reštaurácii, na úrade, kde poskytujú služby verejnosti, zistíte si meno človeka, ktorý sa k vám správal neslušne? Zájdete za jeho nadriadeným, aby ste vyjadrili nespokojnosť s prácou zamestnanca? Ak vám nevyhoveli, idete na vyššie miesta?
Japonci to robia často. V Japonsku to bez váhania robím aj ja. Ak som nespokojný a mám dôvod, sťažujem sa aj na štátne služby. V Japonsku totiž berieme ako absolútnu samozrejmosť, že ktorýkoľvek úrad musí nás občanov vybaviť precízne a slušne, pretože tí, čo tam pracujú, slúžia nám a sú platení z našich daní.
Na slovenských úradoch sa človek ocitá v neuveriteľne nepríjemnej atmosfére. Zvlášť na oddeleniach polície, kde si vybavujeme oficiálne doklady. Ako je možné, že je tam pohromade toľko arogantných ľudí? Sú otrávení z občanov, ktorí si tam jeden za druhým prichádzajú vybaviť nevyhnutné doklady? To predsa nie je možné! Vybavovať naše záležitosti a byť slušný, to je náplň práce štátneho zamestnanca. Ak sa mu takáto práca nepáči, nech podá výpoveď, nikto ho nenúti, aby zostal. Niekto iný bude na jeho mieste šťastný.
Pred pár dňami som si na Slovensku vybavoval nový vodičský preukaz. Dáma, ktorej som „prischol“, bola jednou z tých, s ktorými je komunikácia mimoriadne nepríjemným zážitkom. Na príslušnom oddelení mali úradné hodiny po obedňajšej prestávke od 13.00 h. Moja pani 15 minút meškala. Vôbec sa nám čakajúcim neospravedlnila, zdalo sa, že ju to ani nemrzí. V štátnej kancelárii vyhrávalo rádio, vybavovala si súkromné telefonáty a popri tom len bez slova načahovala ruky a my so ženou sme hádali, ktorý doklad jej máme podať. Dala mi nesprávnu informáciu, odlišnú od tej, ktorú som mal z japonskej ambasády. Okamžite som z mobilu zavolal na ambasádu. Úradníčka na polícii to prijímala s nevôľou. Vraj s nikým nebude diskutovať, vie, čo má robiť, má na to predpisy. Môj japonský vodičák pošlú do Japonska, lebo už mám slovenský. Potom mi ukázala zoznam adries, na ktoré budú cudzinecké vodičské preukazy posielať. Odľahlo mi. Bola tam adresa japonskej ambasády v Bratislave. Veď takú som aj mal pôvodne informáciu! Nedočkal som sa ospravedlnenia, pani na mňa len znechutene pozerala. Takýchto ľudí nedokážem akceptovať.
Prostredie policajného úradu nie je práve prívetivé. Interiér je ošarpaný, priamo na maľovke steny sú lepiacou páskou prilepené oznamy, mnohí hovoria, že informačný systém je neprehľadný. V cudzom jazyku sa nedohovoríte, ani si nič neprečítate. Dokonca ani na oddelení cudzineckej polície.
