Dlhšie vravím, píšem, že ma to už nebaví. Že ma už nebaví ustavične sa vyslovovať k slovensko-maďarským vzťahom, k tej nešťastnej takzvanej maďarskej či vlastne antimaďarskej karte, k strachu z autonómie, z Viktora Orbána, z „karpatského parlamentu", z Maďarskej gardy a iných iredentistov, z odtrhnutia Maďarov, k fóbiám a traumám z revízie Trianonu či zo zrušenia Benešových dekrétov, k strachu z minulosti, ku ktorej sa každý hlupák či hlupaňa vyjadrujú s bohorovnosťou, ktorá je možná len v našich krčmách, keďže v kaviarňach a salónoch sme sa my, pohrobkovia Jánošíka, nikdy necítili dobre. Tie sme zrejme prenechali Maďarom, aj keď sám Ľudovít sa vari u Ostrolúckych necítil najhoršie. Ale on nebol typ Slováka, známeho z našich lazov a dolín, aj keď Maďarov tiež osobitne nemiloval.