Vzburu vtedy rozdrvili, dalajláma utiekol do Indie a situácia sa najmenej na desať ďalších rokov podstatne zhoršila: za politiky veľkého skoku predsedu Maa množstvo Tibeťanov umrelo od hladu - pravdepodobne vyše milióna - chrámy a kláštory boli zrovnané so zemou a veľký počet ľudí zahynul pri násilnostiach. Oficiálni čínski predstavitelia v tomto roku plnom výročí (dvadsať rokov od udalosti na Námestí nebeského pokoja) zjavne nie sú vo svojej koži.
V marci som sa zdržiaval v meste Čcheng-tu v provincii Sečuan, kde žije veľa Tibeťanov. Policajti tam na uliciach zastavovali ešte aj zahraničných turistov, ktorí o výročí nič netušili a hľadali na nich náznaky vzbury. Farbistá tibetská štvrť bola ohradená kordónom. Nielenže sa nesmelo fotografovať, nesmelo sa tade ani prejsť.
Čínska tlač si však toto výročie pripomenula záplavou článkov opisujúcich radosť Tibeťanov z vyslobodenia spod stáročného feudalizmu a otroctva. O niektorých to zrejme platí. No o mnohých ďalších veru nie. Zatiaľ čo čínska propaganda vykresľuje až príliš temný obraz tibetskej minulosti, ľudia zo Západu, čo s tibetským údelom sympatizujú, bývajú zasa až príliš sentimentálni. Osobné čaro dalajlámu v kombinácii s himalájskou atmosférou nadradenej duchovnej múdrosti ponúka obraz mystického, múdreho a mierumilovného národa drveného brutálnym impériom. No skutočnosť, že pomerne veľa vzdelaných Tibeťanov roku 1950 čínskych komunistov naozaj privítalo, nebola bez opodstatnenia. Budhistickí duchovní neboli považovaní za úzkoprsých a tyranských bezdôvodne. Čínsky komunizmus bol prísľubom modernizácie.
