Všetky články publikované v SME sa dajú čítať aj na internetovej stránke. Našiel som tam aj svoje. Čo ma však prekvapilo – na článok z uplynulej soboty o polícii a štátnych úradoch som tam objavil 401 reakcií (toľko ich bolo do štvrtka rána). Takúto diskusiu sa mi za šesť rokov prispievania do SME podarilo rozpútať po prvýkrát.
Áno, téma je to aktuálna, navyše boli sviatky, čitatelia mali dosť času čítať aj písať. Ale aj tak som bol prekvapený. So ženou sme si tie ohlasy čítali, čomu som celkom neporozumel, mi preložila. Pre mňa bola tá diskusia, ktorá vznikla medzi čitateľmi na stránke SME, veľmi zaujímavá. Ak máte možnosť, prečítajte si ju.
Bolo to už veľmi dávno, išiel som nočným Tokiom na mojom milovanom skútri Honda, keď som zaregistroval za sebou idúce auto. Odrazu ma predbiehalo a v momente, ako bolo predo mnou, odbočilo prudko doľava. Vodič si ma pravdepodobne po svojej ľavej strane nevšimol (v Japonsku sa jazdí vľavo), takže som do auta narazil, moje telo to vymrštilo do vzduchu, dopadol som na kapotu a odtiaľ som spadol na cestu. Vodič na okamih zastavil, pozrel na mňa, a keď sa presvedčil, že som živý, z miesta činu ušiel. Ktosi zavolal záchranku a políciu. Bol to zázrak, že som vyviazol bez väčších zranení. Dva týždne som kríval.
Dva dni po zrážke mi zavolali z polície, že toho vodiča chytili a požiadali ma, aby som sa dostavil na policajnej stanici. Policajti, ktorí so mnou hovorili, boli nepríjemní, autoritatívni a arogantní. „My sme toho vodiča chytili, urobili sme to expresne, pre vás, takže nám máte byť za čo vďačný,“ povedali. Hovorili so mnou ako so zločincom vo väzenskej cele, pritom ja som bol poškodený, bol som obeťou, ktorá pri nehode takmer zahynula.
Takúto reputáciu mala pred rokmi japonská polícia. Zvlášť arogantne sa správali policajti k mládeži, konkrétne k chlapcom, mladým mužom, čo je v Japonsku spôsobené hierarchickým usporiadaním a fungovaním spoločnosti. Bol som vtedy neskúsený študent, nevedel som sa brániť, tak som bol radšej ticho. Koncom osemdesiatych rokov, pravdepodobne aj pod vplyvom kritiky v médiách a sťažností občanov, začala polícia systematicky pracovať na zmene svojho imidžu. Vznikol manuál správania sa k občanom. Často používali slogan: „Byť milovanou políciou!“ Spočiatku tá premena pôsobila neprirodzene, bolo to také zvláštne, že sú k nám policajti prívetiví. Ale postupne sme si všetci zvykli. Policajti sú úctiví k občanom a občania k policajtom. Ľudí, ktorí sa na prácu polície sťažujú, je vždy dosť, no posun k lepšiemu v správaní japonskej polície je pre moju generáciu neprehliadnuteľný.
Každá firma v Japonsku má aj oddelenie, ktoré sa zaoberá sťažnosťami a návrhmi. Nie je to inak ani na polícii. Aj tam je oddelenie, kam môžete oficiálne prísť a povedať svoj názor. Aj to pomáha skvalitňovať služby polície občanom.
