Pri čítaní takýchto diel nie je rozhodujúce porovnávanie textu s javovou skutočnosťou v jej prirodzenej podobe, ale s duchom a prienikovým zmyslom predstavovaného sveta. Znakom pozitívnej deformácie je to, že nie je samoúčelná (ak by ňou bola z nejakých šokujúcich alebo zábavných dôvodov, nemali by sme do činenia s umeleckým dielom). V novšej literatúre 20. storočia by sa celá vec dala - hoci trocha zjednodušene - demonštrovať na príklade magického realizmu, ktorý má vo svojom názve líniu deformačnú (magickú) a líniu napodobňujúcu, mimetickú (realistickú).
V týchto súvislostiach je pozoruhodné, čo hovorí o svojom románe Sto rokov samoty jeden z najvýznamnejších predstaviteľov magického realizmu Gabriel García Márquez: „V Tisíc a jednej noci vystupujú lietajúce koberce a nikomu neprekáža fyzická nemožnosť tohto obrazu. Skrsla vo mne otázka, prečo sa my neodvážime povoliť v našich knihách kobercom lietať... Moja babička mala akúsi metódu, ktorá robila tieto historky vierohodnými.
Rozmýšľal som nad tým mnoho rokov: akú mimoriadnu rozprávačskú schopnosť mala? Určitý tón, určitý štýl! A keď som objavil ten štýl, ten spôsob vierohodného predstavenia nevierohodného, vtedy som našiel riešenie."
Kľúčové v tomto vyjadrení sú slová tón, štýl, metóda, spôsob, ktoré nemajú v epickom texte čiastkový, ale celistvý, systémový charakter. Táto tonalita, celistvosť dáva deformačným komponentom pečať nelineárnej hodnovernosti.
