Vladimíra Dorčová z Kulpína v srbskej Vojvodine je mladá a múdro sa pýta.
V roku 2005 skončila štúdium slovenského jazyka a literatúry v Novom Sade. V slovenskom týždenníku Hlas ľudu, v jeho mesačnej kultúrnej prílohe Obzory, uverejnila v poslednom čase internetové rozhovory s našimi spisovateľmi Hvoreckým, Ballom, Vadasom, Rakúsom.
Vladimíra mi posiela e-mail: „Poslušne hlásim, že rozhovor s Vami vyšiel dnes 19. februára 2009 v našom týždenníku, takže by som Vás chcela poprosiť, na akú poštovú adresu Vám môžem poslať jeden exemplár?"
Čo teda okrem iného zaujíma pani redaktorku?
Otázka: Aké témy vás kedysi zaujímali, teda o čom ste písali a čo vás teraz ohromuje, pokiaľ ide o spisovateľa vo vás?
Odpoveď: Poviem to pateticky, teda tak, ako sa dnes nepatrí. Zaujímali ma vtedy i teraz otázky bytia, existencie. Pokus rozlíšiť a oddeliť dobro od zla, lož od pravdy. Počúvam teda radu Zbigniewa Herberta: „Opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato." Som presvedčený, že literatúra nie je prostriedkom ani cieľom zábavy, ale hľadania Pravdy aj za cenu, že Pravda možno nejestvuje, rovnako ako krása a dobro. Ale opäť Herbert: „Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš."
