Francúzsko desaťročia realizovalo v otázkach transatlantických vzťahov a európskej bezpečnostnej architektúry konzistentnú politiku, ktorá vychádzala zo základných princípov zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Tie boli stabilné a boli založené na konsenze hlavných politických síl: Francúzsko je globálnou mocnosťou s globálnymi záujmami, ktoré môže najlepšie uplatniť v multipolárnom svete, v ktorom by Európa zohrávala úlohu mocenského centra, a Francúzsko je alternatívou voči USA v západnom svete.
Na inštitucionálnej úrovni európskej bezpečnostnej architektúry to znamenalo prioritu Európskej únie pred NATO. Francúzsko aj po studenej vojne vnímalo Severoatlantickú alianciu ako organizáciu zabezpečujúcu kolektívnu obranu členských štátov a intenzívne francúzske iniciatívy na úrovni únie mali viesť k jej budovaniu ako reálneho bezpečnostného aktéra.
Počty podobné, schopnosti nie
Napriek množstvu investovanej energie však prelom nedosiahli. Európske štáty totiž nikdy nedokázali vyvinúť politickú vôľu a vyčleniť potrebné zdroje na výstavbu porovnateľných spôsobilostí s americkými. Hoci početné stavy amerických a európskych ozbrojených síl sú porovnateľné, situácia je oveľa horšia v schopnosti reálne ich nasadiť. Na zmenu tejto nepriaznivej situácie by bolo potrebné silné politické rozhodnutie vzhľadom na to, že problémy nevyplývajú len z nedostatku materiálnych zdrojov, ale je potrebná aj koncepčná zmena, zmena strategického myslenia, hlboká transformácia ozbrojených síl.
Navyše plány na nahradenie NATO ako hlavného európskeho bezpečnostného aktéra úniou by mali úspech len v prípade, keby ostatné členské štáty únie boli presvedčené, že Francúzsko môže garantovať európsku bezpečnosť v porovnateľnom rozsahu ako USA. To však napriek francúzskym deklaráciám napríklad o rozšírení jadrového dáždnika pre európskych spojencov, nie je reálne. Z toho vyplýva nevôľa drvivej väčšiny európskych štátov nahradiť NATO Európskou úniou (vstupom stredoeurópskych štátov sa tento faktor ešte posilnil). Doteraz sa každý posun v európske obrane realizoval na základe dohody dvoch vojensky najsilnejších európskych mocností Francúzska a Spojeného kráľovstva. Bez britského súhlasu nie je reálna efektívna európska bezpečnostná politika a britský skepticizmus voči „autonomistickým snahám" v európskej obrane bol dosť silný.
