Pohár trpezlivosti s chorým vývojom nášho hlavného mesta pretiekol. Tou povestnou poslednou kvapkou bol útok investora, predĺženej ruky „Ja a Ty" - finančnej skupiny smutne známej zničením časti nábrežia pri PKO (River Park), ale aj cenných častí Tatier či ďalšími kauzami - na budovu PKO.
Bezmála 20 rokov po tom, ako sa nám podarilo pokojnou cestou odstrániť starý režim, je správanie niektorých investorov, developerov, ale aj časti predstaviteľov samosprávy nielen neprípustné, ale je aj otvorenou urážkou všetkých slušných ľudí. Tak ako sme sa odmietli prizerať neudržateľnému vývoju mesta i štátu pred dvoma desaťročiami, takisto by sme to mali urobiť dnes! Vtedy i teraz o osudoch občanov a ich mesta chce rozhodovať malá skupina ľudí bez charakteru, intelektu, vkusu a morálky. Vtedy i dnes to bolo na úkor väčšiny. Ani vtedy, ani dnes sa na názor obyčajného občana nik nepýtal. Iste, raz za štyri roky máme voľby, ale aj tie sú vo veľkých mestách takmer úplne v réžii veľkých strán.
Namiesto nenávidenej „vlády jednej strany" tu teraz máme „vládu dvoch-troch strán". Výsledok je ten, že väčšina voličov na komunálnej úrovni dospieva k presvedčeniu, že „nie je koho voliť" a na voľbách sa jednoducho nezúčastňuje. A tak sa legitimita zvolených zástupcov stáva iluzórnou.
Nový chorý prvok na scéne
Na rozdiel od čias spred novembra 1989 nám tu navyše pribudol ďalší „chorý prvok na scéne": skupina vplyvných podnikateľov, ktorí sa záhadne dostali k obrovskému majetku a vplyvu: investorov či tzv. developerov. Tí sa - česť výnimkám - správajú k verejným priestorom, ktoré by mali slúžiť všetkým, ako k dobytému územiu, ako k niečomu, čo môžu beztrestne terorizovať, na čom môžu parazitovať a o čom môžu neobmedzene rozhodovať bez ohľadu na vôľu, názory a potreby dotknutej verejnosti.
Keďže väčšina novodobých „podnikateľov" a investorov je na Slovensku na veľmi nízkej kultúrnej a etickej úrovni (pozri výstižné označenie „finanční žraloci"), podľa toho sa aj správa. V bezohľadnej honbe za ziskom rúbe celé parky, okupuje ulice i námestia, zalieva prírodu do betónu, premieňa starodávne vinohrady a záhrady nad mestom na nevzhľadné staveniská, búra vzácne technické a iné pamiatky, berie ľuďom výhľady, malebné zákutia, miesta oddychu, znehodnocuje siluetu mesta i nábrežie. Skrátka, ničí jednu duchovnú, prírodnú, historickú či estetickú hodnotu prostredia za druhou a robí z Bratislavy - sídla s veľkým potenciálom - nevzhľadné, neútulné, hektické a nefungujúce mesto so stále nižšou kvalitou života. Spoločenskí vedci nazvali tento proces podľa vzoru genocídy výstižne: urbicída.
