sňujú, navzájom popierajú, dementujú... Každá si žije vlastným životom, najmä ak sa už usadila v pamäti viac či menej dobrovoľného recipienta. A ten ju, po použití, začne recyklovať... Ako druhotnú surovinu.
Odnepamäti sa traduje, že najefektívnejšími centrami recyklovania informácií sú v našich končinách kaviarne a krčmy. Štamgasti i náhodné zostavy si za stolom vymieňajú novinky, kladú si závažné otázky.
Ako je možné, že spotreba nafty sa v posledných mesiacoch znížila o desať percent, ale jej ceny sa prepadli o osemdesiat percent?
Bola tá cena z leta minulého roku (150 dolárov za barel) naozaj reálna, trhová alebo len vyšpekulovaná. Funguje ešte ruka trhu alebo ju kvári reuma?
Ako je možné, že aj v bohatých štátoch západnej Európy, kde sa hrubý národný produkt zvýšil po vojne mnohonásobne, pričom počet obyvateľov vzrástol iba nepatrne, musia občania v čoraz väčšej miere prispievať na sociálne zabezpečenie, zdravotnícku starostlivosť či vzdelanie? Kde sa tie miliardy strácajú?
Ako je možné, že košele, alebo autá, na prvý pohľad skvelé výrobky, majú čoraz kratšiu životnosť?
Otázok je veľa, odpovedí ešte viac. Do krátkeho fejtónu sa nezmestia. A tak spomeniem iba odpoveď na poslednú z nadhodených otázok. Skracujúcu sa životnosť výrobkov majú vraj na svedomí „kurvítka". Zabudované, patentmi chránené súčiastky, materiály či technologické postupy, ktoré vymýšľajú najlepšie mozgy planéty. Preto staré fordky behali aj štyridsať rokov a dnešné limuzíny sú už po niekoľkých rokoch súce do šrotu alebo aspoň do sekáča. Inakšie by sa obraty a zisky nezvyšovali.
