„Keby to nebolo tragické, tak je to fakt smiešne." Toto je zúfalý výkrik Martina Dingu v jednej z posledných inscenácií Stoky. Takto vykríkne hrdina v momente, keď je jasné, že jeho manželstvo je v troskách. Lepší vzdych za poslaneckým mandátom Ivety Radičovej azda ani nie je možný. Radičová hlasovala za kamarátku, poslankyňu, podobne, ako keď sa podvádza v škole, a teraz sa za to školácky kajá. Lenže „game is over". Život nie je škola! (Našťastie). Už tie reči o ľudskom zlyhaní spôsobujú vážne muky. Čo iné než ľudské zlyhanie je akýkoľvek podvod?
„Odíďte, kým je čas!", nieslo sa spevavo celkom iným predstavením Stoky, tým úplne prvým. Keby to nebolo tragické, tak je to fakt smiešne. Všade naokolo. Otvoríte Nový Čas pohodený u kaderníčky a vyskočí z neho obrovský Ďurkovský - najväčší bojovník proti developerom. Ani sa mi nechce spomínať na tie Staromestské noviny, ktoré dostal každý Bratislavčan do schránky zadarmo za svoje vlastné peniaze, kde Ďurkovského podkutá agenda verejne klamala, že Stoka už má za svoje divadlo od mesta náhradu... Hahaha.
A najnovšie poslanci schválili, že v DPOH si budú organizovať kultúru sami! Páni poslanci! Odhlasovali si. To bude zase jeden autentický kultúrny stánok! Génius lokši par excellence! Vonku už svieti slniečko a čosi tu hnije ostošesť. Je to všade. To hnitie nemá konca. Už to bude dvadsať rokov od smrti Dominika Tatarku, toho štvanca. (A všade hrá Elán.) Dvadsať rokov od pádu komunizmu a samé hnijúce preležaniny na tele tejto krajiny. (A všade hrá Elán.) Kríza už prišla? Či ešte len príde? Ako to súvisí s tou našou, permanentnou?
