Pred dvadsiatimi rokmi rozbehli československí emigranti v Bazileji pod dojmom prvých demonštrácií v Prahe a Bratislave akciu na pomoc svojej vlasti. No v Československu nevideli len krajinu zažívajúcu prevrat, ale aj zhubné následky štyridsaťročnej izolácie.
Po televíznej obrazovke sa večer čo večer prevaľuje šťastie. Skandujúce šťastie. Mohutnie. Dvetisíc, päťstotisíc, milión ľudí v Prahe. Ak sa nohám nepodarí zachytiť to prudké zrýchlenie, hrudný kôš praskne. Podrážky sú ešte prilepené pred štyri desaťročia trvajúcou deliacou čiarou v srdci Európy. Ešte platí zákon o nedovolenom opustení republiky. Ten zákon predsa musia zrušiť! Dubček reční v Bratislave z narýchlo postavenej tribúny. To všetko tu už bolo, ten istý trojuholník na zástave a Dubček má ten istý široký úsmev. Vtedy v roku 1968, keď Dubček zmizol z obrazoviek, vstúpil do platnosti deliaci zákon pre stovky tisícov ľudí, ktorí prešli cez železnú oponu. „Železná" znamená neoblomná. Naše zápalisté šťastie tentoraz železo roztaví. Nech sa len ešte väčšmi rozpáli!
