Podľa poslanca Dušana Jarjabka by mali speváci, hudobníci na dychové nástroje a tanečníci dostávať mesačný štátny príspevok. Samozrejme, iba ak pôsobili v inštitúciách zriadených Ministerstvom kultúry. Ostatní tvorcovia, takpovediac „nezriadení“, nevykonávajú „extrémne náročné povolania, vyžadujúce okrem talentu a príslušného odborného vzdelania i dokonalý zdravotný stav“.
Poslanec nechce, aby osobnosti tanca a spevu odchádzali do iných povolaní alebo do zahraničia. O výtvarníkoch, literátoch, prekladateľoch či filmároch sa nezmienil, hoci tieto umelecké sféry zažívajú nemenej prudký úbytok talentov. Čuduje sa niekto? V slovenských mestách mi po dvoch vystúpeniach v jeden deň organizátori skľúčene oznámia, že mi môžu preplatiť skoro celé cestovné. Keď sa ma študenti pýtajú, aké to je venovať sa výlučne literatúre, odporúčam im prečítať si Kafkovho Umelca hladovky.
Jarjabek nechtiac priznal, že umelci „nemajú dôstojný život“. Popri hladových dolinách by sa mohlo hovoriť o hladových ateliéroch, galériách či neštátnych divadlách. Ak chudoba naozaj cti netratí, tešme sa na generáciu mimoriadne čestných tvorcov.
A česť – tá patrí aj výnimkám. Jeden z najspokojnejších umelcov krajiny je bezpochy štátny tajomník ministerstva vnútra Vladimír Čečot. Pardon, profesor Čečot (SNS). O tomto absolventovi vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti v minulosti parlament rozhodol, že nemá vzdelanie na ústavného sudcu. Prezident ho vymenoval za profesora v odbore „bezpečnostné služby“, ktorý sa v jeho životopise zmenil na „trestné právo“. Má zhruba päť zamestnaní na plný úväzok, no určite ich zvláda. Od privatizácie kúpeľov Sliač, kde pôsobil ako právny zástupca, o jeho šikovnosti a charaktere nepochybuje nikto.
