Keď som kedysi v treťom ročníku po strmhlavom lete z fakulty „zrastal s robotníckou triedou" v Presnej mechanike v Starej Turej, stal som sa účastníkom čohosi neuveriteľného. Akási anglická firma si u nás objednala menšiu zásielku injekčných striekačiek. V tom čase, v roku 1953, keď železná opona oddeľovala socialistický raj od ostatného sveta nepriedušnejšie ako legendárny čínsky múr, to bola udalosť priam na úrovni biblického zázraku. Aj sme ju ako takú s patričnou slávou prijali. Závodný rozhlas sa pravidelne zadúšal nadšením nad víťazstvom pracujúcich a ich statočnou prácou, ktorej kvalitu museli uznať aj imperialisti.
Tých pár debien na stanicu sprevádzala podniková dychovka a ešte aj všetci flegmatickí „kovoroľníci" z okolitých dedín a kopaníc sa na chvíľu cítili ako Napoleonovi granátnici po víťaznej bitke. Žiaľ, o nejaké tie týždne sa striekačky ticho a bez dychovky vrátili do fabriky. Vysvitlo, že rozmaznaným Angličanom na nich chýbal zanedbateľný detailík. Vo svete bolo totiž zvykom na guľatých objímkach vybrúsiť malú plôšku, aby sa injekcia nezgúľala zo stola. Žiaľ, dozvedeli sme sa to až takto.
Na debnách sa prelepili adresy a opäť s dychovkou putovali „na pomoc bojujúcej Kórei". (V tom čase obľúbené zaklínadlo.) Kórea si aj uprostred bojov našla čas a revanšovala sa impozantným pestrofarebným diplomom v nadživotnej veľkosti. Ako náplasť nám ho v dielni vyvesili na čelnú stenu a pocit zázraku vystriedali všedné socialistické dni.
