Médiá a spravodajské služby sa veľmi podobajú. Obe profesie sú v „biznise" zhromažďovania a triedenia informácií, hoci každá to robí inými prostriedkami a s iným cieľom. Nič to však nemení na tom, že sa viac či menej prelínajú. Agenti sa často vydávajú za reportérov a skutoční novinári zasa často spolupracujú s tajnými službami.
Z hľadiska etiky žurnalistickej profesie je to neprijateľné, a to bez výnimky. Na konkrétne prípady sa však často pozeráme rôzne, a to hlavne vzhľadom na okolnosti a historické súvislosti. Dobre to ukazuje nedávno uverejnený prípad rakúskeho prestížneho žurnalistu Otta Schulmeistra.
Agent či novinár?
Zomrel v roku 2001 keď mal osemdesiatpäť, nazývali ho „doyen" rakúskej žurnalistiky a považovali za najvýznamnejšiu postavu tamojších povojnových médií. V rokoch 1961 až 1975 pracoval ako šéfredaktor denníka Die Presse. A práve k tomuto obdobiu sa najviac vzťahuje odhalenie rakúskeho týždenníka Profil, ktorý Schulmeistrov spis objavil v amerických archívoch spravodajskej služby CIA. Vyplýva z neho, že Schulmeister bol v šesťdesiatych i v sedemdesiatych rokoch agentom tejto rozviedky a na základe jej priania pravdepodobne aj ovplyvňoval obsah novín. Ako príklad sa uvádza, že zastavil publikovanie článku, ktorý mal odhaliť, že Washington tajne financuje rakúsku armádu. Ale výpočet podobných udalostí je oveľa dlhší.
Odhalenie pochopiteľne citovala väčšina rakúskych médií, reakcia však nebola nijako silná. Schulmeistra nikto verejne „nepopravuje" a zatiaľ ani neškrtá z novinárskych učebníc. Skoro sa zdá, že aféra viac zaujíma médiá v okolitých krajinách, ako sú Česko, Slovensko alebo Maďarsko. Je to pochopiteľné, veď tieto krajiny prežili alebo stále prežívajú vlny „špionáže", spojené s pádom bývalého režimu. Aféry odhaľujúce spoluprácu významných osobností vrátane novinárov s komunistickou tajnou políciou sa sledujú veľmi pozorne. Napríklad v Česku bol neoficiálny zoznam spolupracovníkov ŠtB medzi aktívnymi novinármi uverejnený už začiatkom deväťdesiatych rokov. Znamenalo to pre nich vtedy hanbu a problémy v ďalšej kariére.
Jeden podstatný rozdiel
Lenže v porovnaní so Schulmeistrovou aférou tu je jeden podstatný rozdiel. Spolupráca s komunistickou rozviedkou znamenala nielen pracovné, ale predovšetkým morálne zlyhanie. Pragmatici niekedy hovoria, že tajné služby vždy používajú rovnaké metódy a postupy, takže je nakoniec jedno, akému režimu či zriadeniu slúžia. Ale nie je to tak, to je len nenáležitýmravný relativizmus.
