To je už dvadsať rokov? Ale to ubehlo! Všetko som si presťahoval do dediny v Karpatoch neďaleko slovenskej hranice. Všetky zmeny, celú tú revolúciu som vnímal zďaleka. Trochu ako keby sa to dialo v cudzej krajine.
Z perspektívy dvadsiatich rokov vidím, že som sa celým tým dianím zaoberal naozaj málo. Ťažko sa mi hľadá nejaký prelomový moment.
V lunaparku
Možno sa to začalo tým, že do našej chaty prestali chodiť pohraničníci legitimovať hostí. Voľakedy to bola celkom bežná, rutinná záležitosť, ktorú muži prichádzajúci na motocykloch a v zime na snežných skútroch vykonávali so zhovievavou ľahostajnosťou. Zásobovali ma priatelia prichádzajúci z mesta. Televízor sme nemali. Nezvykli sme si kupovať noviny, pretože za boľševika v nich nebolo nič, čo by stálo za pozornosť. Takže nám ostalo len ústne podanie známych. Boli to podnetné zvesti, iba pochádzali odinakiaľ.
