Pravdaže, Európa nemá päť rokov - je to metafora vstupu starého (či nového?) Slovenska do novej (či starej?) Európy.
Nie som výročitý človek, ale v týchto dňoch rozmýšľam o svojej slovenskej i európskej identite. Niekoľko režimov ma učilo byť Slovákom (romantizujúco i vulgárne, internacionalisticky i xenofóbne), ale hlboko, hrdopokorne ma to naučila iba literatúra, umenie, tradícia, kultúra.
Otváram si Ovídiove Premeny v preklade profesora Šafára, ktoré sú na počiatku modernej lyriky, a čítam pasáž Únos Európy: „... dievča sa osmelí sadnúť na chrbát bieleho býka, nevediac, na koho sadá. Tu sa boh pomaly kradne od suchej zeme a brehu, sprvu len do plytkej vody s ňou zamieri zákerným krokom, potom sa púšťa vždy ďalej, až napokon odvlieka korisť ďaleko na šíre more. So strachom pozerá panna, ako
sa vzďaľujú brehy."
Ten biely býk bol Zeus, ktorý sa zaľúbil do Európy, dcéry sidónskych kráľovských manželov. Jej sa predtým prisnil sen, že o ňu bojovali dve ženy - jedna predstavovala Áziu a druhá bezmennú pevninu. Ázia ju v boji stratila, a tak sa Európa, hoci zajatá a unesená, oslobodila a osamostatnila.
Na plátne Guida Reniho unášaná Európa objíma býka okolo krku, až sa zdá, že to on sa podvoľuje jej vôli, a ide tam, kam chce mladá žena.
