Na prelome rokov 1992/1993 mal môj priateľ Marián Labuda veľmi svojský, ale nie absurdný názor na delenie Československa. Tvrdil, že keď sa ešte v spoločnom štáte stala závažná hospodárska kriminalita, na Slovensku na ňu nasadili vyšetrovateľov z Česka; a keď sa kradlo vo veľkom v Česku, tak to riešili tímy vyšetrovateľov zo Slovenska. Len tak sa dala zabezpečiť aká-taká objektivita vyšetrovania a eliminovalo sa sprisahanectvo domácich kriminálnych bratstiev či „súdružstiev".
V divokej privatizácii na začiatku deväťdesiatych rokov jeden z jej otcov Václav Klaus vyhlásil, že neexistujú čisté a špinavé peniaze. Nijaká kontrola „z druhej strany" nebola už potrebná ani vítaná. A tak sa Česká a Slovenská federatívna republika z večera na ráno rozdelila, aby sme si mohli nekontrolovane rozkradnúť každý svoje. Veď - povedané s klasikom - „Slovák na svojom seje, i žne vždy len na svojom." Po skúsenostiach s privatizačným bašovaním za Mečiarovej éry - od Nafty Gbely až po „kindermanažment" košických železiarní - si väčšina občanov Slovenska po voľbách v roku 1998 vydýchla. Konečne svitla nádej, že Slovensko prestane byť „Klondikom" a každá rabovačka bez ohľadu na domáce politické posvätenie a stranícke krytie bude podľa zásluh potrestaná! Táto nádej sa po vstupe do Európskej únie stala takmer istotou.
