V dnešných časoch po studenej vojne nečelíme jedinej sústrednej hrozbe. Číha na nás množstvo decentralizovaných nadnárodných hrozieb: džihádistický terorizmus, globálna finančná kríza, globálne otepľovanie, nedostatok energie, šírenie jadrových zbraní a tiež - ako si dnes chtiac-nechtiac pripomíname - možným pandémiám typu prasacej chrípky.
Ako sa teda s podobnými situáciami môžeme vysporiadať? Vybudujeme centralizované globálne inštitúcie, ktoré budú dostatočne silné, aby dokázali reagovať na nadnárodné hrozby? Alebo sa spoľahneme na rozmanité a decentralizované komunity a národné štáty?
Agresívna reakcia
Pred niekoľkými rokmi napísal G. John Ikenberry z Princetonskej univerzity skvelú esej, v ktorej sa vyslovil za centralizovanú reakciu. Tvrdil, že Spojené štáty by mali pomôcť založiť množstvo medzinárodných inštitúcií, ktoré by riešili globálne problémy. Veľké mocnosti by mali vybudovať „infraštruktúru medzinárodnej spolupráce a vytvoriť spoločné kapacity, ktoré by reagovali na širokú paletu nepredvídateľných udalostí."
