Tendre sú čoraz zamotanejšie a strana, ktorej neleží na srdci nič iné len blaho národa, mlčí, ani vo víkendových reláciách sa nepotrebuje zviditeľniť. Ekonomika padá, štátny rozpočet sa prepadáva, ilúzie sa rozplývajú a nad Dunajom sa týči Hrad obložený lešením a zahalený rúškom tajomstva: kto, za čo, pre koho, za koľko, dokedy? Pod Hradom sa v celej nádhere týči stavba, ktorá sa stane pamätníkom týchto čias. PKO zatiaľ, aj keď nahryznuté, stojí, ktovie dokedy. A hasiči takmer každý týždeň, ba deň hasia naše milé malé Slovensko od Tatier až k Dunaju, no nestíhajú. A k tomu ešte aj ten hokej.
Motala som sa v hypermarkete pri novinách a valili sa na mňa titulky o celonárodnom fiasku, tragédii a hanbe, ktorú som ja osobne akosi vôbec nepociťovala. „To majú za tie prezidentské voľby," povie veselo staršia pani a sprisahanecky na mňa žmurkne. Keby som náhodou nerozumela, na vysvetlenie dodá, „aspoň sa tu nebudú vynášať do neba, nadrapovať sa, ako keby boli pánmi sveta. Nemôžu mať všetko. A čo ma po nich," hodí rukou a poberie sa k pokladnici. Idem za ňou. V košíku má vrecko zemiakov, štvrtinku chleba, päť vajec a jedno maslo. Skôr než stihne povykladať nákup, predbehne a odsotí ju dobre živený tridsiatnik a vyloží na pohyblivý pás drahý koňak a čipsy. Žena sa na neho škodoradostne pozrie a potichu zašomre: „Prehrali ste, tak si nervózny, synáčik, čo?" Dobre živený si ju nevšíma, zaplatí a vyjde. O chvíľu počuť škrípanie bŕzd, to synáčik v športiaku zľahka vybral ostrú zákrutu na prechode pre chodcov, našťastie, nikto nezostal ležať v kaluži krvi na ceste. Staršia žena sa obzrie a veselo povie, „No čo, môj, nervózny si z hokeja alebo z tendrov?" a spokojne vyjde na ulicu.
