O ceste, chôdzi a putovaní

Pohli sa podzemné platne, zem sa zachvievala ako pri zemetrasení. Najprv nikto nič necítil, len trampi v ružinovských záhradách (boli tam záhrady) spievali starú pieseň:

Je na západ cesta dlouhá / Daleká a marná je touha / Holaria, hola, hou.

Blížili sa päťdesiate roky, Západ bol cesta zarúbaná. Začínal byť.

V takom čase je dobré obrátiť sa k literatúre. Tak som sa postupne dostal k americkému filozofovi s menom Henry David Thoreau (l8l7 - l862). Vo svojej úvahe „Chôdza" píše, že poznal iba dvoch ľudí, ktorí ovládali umenie chôdze, ktorí mali takmer génia pre „túlanie". V stredoveku sa vraj dosť ľudí potulovalo po svete, žobrali pod zámienkou, že idú do Svätej zeme. Ale nešli, boli to povaľači. Tí, ktorí do Svätej zeme naozaj išli, sú podľa neho praví chodci, tuláci v dobrom zmysle slova.

Teraz sa túlame po svete, aj po Západe, strácame orientáciu, už ani nehľadáme Svätú zem. A čo hľadáme, ťažko povedať. Pravda, niektorí hľadajú prácu, ale niektorí hľadajú aj ako nepracovať. Hodnoty akoby poprela kríza, ale kríza prišla aj preto, že tu aj pred ňou hodnoty, kritériá, morálka či etika neboli. Choroba prichádza, keď je organizmus oslabený, v istom zmysle hodnotovo prázdny. Prichádza čas pre voľné radikály. Ale „voľní radikáli" sa po svete premávajú už dávno. Majú rozličné mená a poslanie, prinášajú relativizáciu všetkého a celkové ochabnutie.