Keď sa amerického prezidenta Georgea W. Busha v septembri 2006 opýtali, či je niečo zlé na správaní amerických vyšetrovateľov k zajatcom „vysokej hodnoty" v zálive Guantánamo a inde, odpovedal slávnou vetou: „My nemučíme."
Definícia mučenia je zúfalo neuchopiteľná, ale už nejaký čas vieme, že vtedajší prezident - skrátka - neplytval pravdou. Americkí vyšetrovatelia prinajmenšom porušovali ženevské konvencie, ku ktorým sa prihlásili aj Spojené štáty a ktoré zakazujú „kruté, neľudské alebo ponižujúce správanie".
Kruté praktiky
Ak niekto priväzuje zajatcov k doske a opakovane ich privádza na pokraj utopenia, prípadne ich núti, aby stáli nahí a zašpinení vlastnými výkalmi po mnoho dní s rukami pripútanými k stropu, až im nohy opuchnú na dvojnásobnú veľkosť, potom sa možno v správach pripravovaných vládnymi právnikmi nedopúšťa mučenia. Podobné praktiky sú však nepochybne kruté, neľudské a ponižujúce.
Prvým činom Baracka Obamu vo funkcii amerického prezidenta bol okamžitý zákaz mučenia. Otázka dnes znie, ako sa s touto minulosťou vyrovnať, najmä s faktom, že najvyšší americkí predstavitelia tento postup nielen schvaľovali, ale aj nariaďovali. Mali by byť zodpovední činitelia, vrátane Georgea W. Busha, stíhaní za porušovanie zákona? Mali by sa všetky podrobnosti o tom, čo sa dialo, zverejniť a medializovať? Mala by vzniknúť osobitná vyšetrovacia komisia? Alebo by bolo lepšie - povedané s Barackom Obamom - „nepozerať sa do minulosti, ale do budúcnosti"? Aj Barack Obama si však rýchle uvedomil, že ním preferovaná reakcia sa ukazuje ako nemožná, lebo odmietanie pozerať sa späť zaťaží budúcnosť ešte väčšími nástrahami.
Zraniteľná krajina
Bývalý viceprezident Dick Cheney pri rôznych príležitostiach niekoľkokrát konštatoval, že neľutuje metódy, ktoré on sám s obľubou nazýva „rozšírený výsluch", ako je navodzovanie pocitu topenia, pretože tieto metódy „zaisťovali našej krajine bezpečie" pred teroristickými útokmi. Z jeho pohľadu robí zákaz Baracka Obamu „Ameriku zraniteľnou". Jednoducho, liberálne škrupule sú vo vzťahu k morálke, zákonnosti a medzinárodným konvenciám o mučení bláznivé a nezodpovedné. Dôsledok je jasný: ak by mali teroristi znovu zaútočiť na USA, budeme vedieť, kto za to môže.
V „debate o mučení", ktorá ovláda Spojené štáty, ide teda o veľmi veľa. Na jednej strane stojí Dick Cheney a jeho spojenci, ktorí sa na mučenie dívajú pragmaticky: aj liberálna demokracia si musí zašpiniť ruky, ak má pocit, že niečo vážne ohrozuje jej kolektívnu bezpečnosť. Nikto nemučí rád, ale bezpečnosť je dôležitejšia než morálne zábrany. A tak sa jednoducho zákony musia upraviť alebo obísť.
Na druhej strane stoja tí, čo mučenie odsudzujú ako morálnu ohavnosť, ktorú nemožno za nijakých okolností pripustiť. V podstate je to aj právny postoj tých, ktorí ratifikovali ženevské konvencie. „Na nijakú výnimočnú okolnosť, či už je to vojnový stav alebo vojenské ohrozenie, vnútorná politická nestabilita alebo akákoľvek iná verejná kríza, sa nemožno odvolávať ako na ospravedlňovanie mučenia."
Zachránené životy
Toto však nie sú hlavné platformy, na ktorých sa dnešná americká debata o mučení vedie.
Mnohí zástancovia rozhodnutia Baracka Obamu zakázať mučenie sa z pochopiteľných dôvodov snažia reagovať na Cheneyho pragmatický pohľad nemenej pragmatickým protiargumentom. Na rozdiel od Dicka Cheneyho tvrdia, že mučenie nie je najlepší spôsob, ako zaistiť bezpečnosť. Osoba trpiaca extrémnymi bolesťami totiž povie čokoľvek, takže jej informácie nie sú spoľahlivé. Existujú vraj iné, rafinovanejšie metódy výsluchu, ktoré sú nielen humánnejšie (právne čistejšie), ale aj účinnejšie.
Aby liberálni komentátori a politici presvedčili o tomto svojom názore americkú verejnosť - ktorá sa stále necháva presvedčiť postojom Dicka Cheneyho, že mučenie je oprávnené, pokiaľ zachraňuje životy - chcú zriadiť špeciálnu komisiu, ktorá prešetrí postup predchádzajúcej administratívy. Táto komisia podľa ich názoru odhalí, že mučenie je kontraproduktívne. Nielenže poškodzuje obraz krajiny a vládu zákona, ale terorizmu v jeho dôsledku pravdepodobne neubúda, ale pribúda. Intelektuálna a politická podstata takéhoto argumentu je zrejmá. Súčasná administratíva si nemôže dovoliť dať sa chytiť do pasce, ktorú nastražil Dick Cheney, ale nemôže si dovoliť ani to, aby ju hnali na zodpovednosť za ďalší prípadný teroristický útok len preto, že sa zriekla mučenia.
Morálny princíp
Mala by sa však táto debata naozaj odvíjať v zmienených intenciách? Ak je mučenie bez ohľadu na okolnosti absolútne nesprávne, potom je otázka jeho účinnosti irelevantná. Tým, že vedieme debatu v tejto rovine, môžeme rozriediť princíp morálky.
Zostáva teda otázka, prečo by malo byť mučenie absolútne odsúdené, zatiaľ čo iné vojnové prejavy, napríklad bombardovanie, ktoré spôsobuje väčšie straty na ľudských životoch, by mohlo byť akceptovateľné ako nevyhnutný dôsledok obrany štátu. Aj bombardovanie môže byť, samozrejme, vojnovým zločinom, ak sa používa ako akt teroru voči neozbrojeným ľuďom. Vojenské operácie, pri ktorých umierajú alebo sa zraňujú civilisti, sa však často nekvalifikujú automaticky ako zločiny, pokiaľ nie je cieľom zámerné spôsobovanie bolesti alebo ponižovanie bezmocných jednotlivcov, aj keby šlo o nepriateľov. V prípade mučenia je však cieľom práve to, a tým sa táto prax líši od ostatných prejavov vojny.
Mylný názor
Jeden prominentný americký pravicový komentátor nedávno vyjadril názor, že akýkoľvek pokus hnať na zodpovednosť mučiteľov a ich nadriadených v administratíve Georgea W. Busha by znamenal výsmech „úsiliu húževnatých a statočných Američanov, ktorí strážia našu bezpečnosť, zatiaľ čo my spíme".
Aj keď ponecháme bokom, že mučenie nie je to isté ako boj a naozaj si nevyžaduje ani len nepatrnú statočnosť, je tento názor úplne mylný. Brazílski generáli sa po rokoch mučenia ľudí v jednej z najsurovejších špinavých vojen v Južnej Amerike sami rozhodli zakázať mučenie, pretože inštitucionalizovanie tejto metódy podkopávalo disciplínu a morálku ozbrojených síl. Bolo výsmechom mužom, ktorí mali byť húževnatí a statoční, ale namiesto toho z nich boli hrdlorezi.
Ian Buruma (1951) je spisovateľ. Žije v Londýne, prednáša na Bard College v New Yorku. V slovenskom preklade vyšla jeho kniha Zrod moderného Japonska, v českom slávna kniha Okcidentalismus. Západ očima nepřátel (spolu s Avishaiom Margalitom). Jeho najnovšia kniha sa volá The China Lover (Čínský milenec).