Svet je plný protikladov a konkurenčných činiteľov. Platí to aj o literatúre. Na jednej strane možno hovoriť o jej „neúžitkovom" zameraní, na druhej strane o jej ambícii čitateľa naplno, intenzívne zasiahnuť. Ako dobrý príklad na túto osobitosť by mohla azda poslúžiť poviedka chorvátskeho prozaika Antuna Šoljana Posol. Ide v nej o hlboké, až traumatické výčitky moreplavca, ktorý - sám ohrozený - nemal dosť odvahy a síl zachrániť na rozbúrenom mori náhodného holuba:
„Obraz holubovej šije, ktorá sa kníše nad hladinou, obraz rozprestretých, teraz už namoknutých krídel ho neopúšťal. Možno naň rýchlo zabudnem, dúfal pri náraze jednej vlny... No už v nasledujúcej chvíli oslepila mu podoba holuba v mori oči ako ďaleká, ale nevyliečiteľná bolestná spomienka...
Plavil sa ďalej a kajal sa s každou míľou... Holub mu vŕtal zobákom v srdci ako kutáčom!
Možno práve ku mne smeroval jeho let. Možno práve v tej chvíli malo byť vyplnené všetko, čo bolo sľúbené. Čo som to urobil, čo som urobil, ó, Bože!
A keď napokon po dlhých hodinách alebo dňoch, alebo mesiacoch plavby, ktoré na mori nič neznamenajú, po rokoch, čo nemajú zmysel, zazrel breh, videl sa mu iba dočasným a bezvýznamným oproti živej, otvorenej rane, ktorá ostala tam, uprostred hladiny."
