Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách ani na jednej s dvoma nohami. Musia byť najmenej tri, aby vznikla hodnota a generoval sa každý skutočný čin. Jedným z dokladov pravdivosti uvedenej tézy je život a dielo Milana Rastislava Štefánika. Každé jeho slovo a skutok sú vysoko nad priemerom každodennosti. Je nadreálne konať to, čo sa nedá a myslieť nečakane a originálne. To dokáže len héros.
Dnes je však intelektuálskou módou rúcať modly, autority, legendy, mýty, idoly aj idey. Všetko nivelizovať, redukovať na minimalizmus, nihilizovať, ako sa aj nedávno ukázalo pri smrti básnika Rúfusa. A naopak ospravedlňovať zločincov a vrahov vo filme Bathory.
Štefánika netreba heroizovať a robiť z neho legendárnu osobnosť. On totiž taký naozaj bol. Napriek tomu májové výročie jeho smrti prijala naša spoločnosť väčšinou vlažne a ľahostajne, s apatiou, akú prináša falošné vedomie slobody a plného bampľa. Zabúda sa akosi na podstatnú vlastnosť legendy a mýtu, na ich integrujúcu, stimulujúcu, produktívnu a výchovnú funkciu pre jednotlivca i spoločnosť. Súčasná spoločnosť, povedané pseudojazykom ignorantov gramatiky, Štefánikov charakter a intelekt „nemusí". A ak, zaujímajú ju skôr jeho „frajerky a baby", z ktorých vraj ani jedna nebola blondínka.
Ale mŕtvych treba stále kriesiť pre náš úžitok a posilnenie. Pri päťdesiatom výročí Štefánikovej smrti už v čase sovietskej okupácie a začínajúcej sa normalizácie sme hrdinovi riskantne venovali takmer celé číslo Matičného čítania. Chceli a museli sme to urobiť, aby si čitatelia trochu posilnili psychický imunitný systém proti beznádeji a depresii z okupácie a potláčania identity. Zámerne a cieľavedome sme v časopise upozorňovali na množstvo osobností našej kultúry a dejín, ktorí chceli, vedeli a mali odvahu.
