Pokiaľ nepodpáli Rím, budú ho všetci považovať za úžasne zábavného, napísal na adresu Silvia Berlusconiho švajčiarsky literát Endo Anaconda.
Keby sme túto trefnú poznámku mali preniesť do slovenských reálií, mohli by sme povedať, pokiaľ Slovensko neľahne popolom, bude aj Ján Slota pre mnohých Slovákov nesmierne vtipný a príjemne spestrujúci prvok inak nudného politického koloritu Slovenska.
Zvykli si?
Súdnemu človeku sa chvíľami nechce ani počítať, koľko nadávok, urážok, hlúpostí vypustili niektorí politici z úst. Zoznam Berlusconiho prešľapov je riadne dlhý, raz s chladnou tvárou nazve voličov opozície tupcami, inokedy označí sudcov vlastnej krajiny za metastázy demokracie, či verejne zosmiešni policajtku.
Slota svojimi výkonmi tiež nijako nezaostáva a voči ľuďom, ktorí sa jemu, či jeho šoférom postavia do cesty, to vie riadne natrieť. Médiá to zakaždým vo veľkom opisujú, lebo veď občan má právo vedieť, kto ho reprezentuje vo verejných funkciách, koho platí zo svojich daní.
Ale občan na informácie nereaguje, ako by mal. On si na Slotu zvykol, on si ho dokonca už obľúbil. Debaty o daňových, dôchodkových reformách, o pilieroch sú zložité, o tom, komu Slota vynadal, sa ľahšie krúti. Cez Slotu sa politika stáva mnohým dostupnou.
Podobný boj proti veterným mlynom vedú aj posledné trosky nezávislých talianskych médií, a čím viac kritizujú Silviovu vulgárnosť, tým viac ho volič obdivuje ako nebojácneho a temperamentného politika. Len Piero Fassino, vodca talianskej opozície, nedávno rázne povedal, nechajte už Berlusconiho excesy, nevšímajte si ich, lebo čím viac o nich hovoríte, tým viac narastá jeho moc, Berlusconi je poraziteľný len politickými argumentmi. A Slota tiež.
