Po stredajšom rozhodnutí Ústavného súdu mi v médiách bolo pripísaných ešte viac výrokov, ktoré som nepovedal, ako zvyčajne. Taká TASR napríklad bola schopná z troch údajne mojich viet „trafiť" len jedinú a stálo ma neprimerane veľa úsilia a času, kým som sa od nej vyslovene doprosil opravy. Keďže som v tej veci nevystupoval ako súkromná osoba, cítim potrebu pár vecí dopovedať a tým hádam aj vysvetliť.
Som úprimne presvedčený, že všetci trinásti sudcovia hlasovali v súlade so svojím odborným názorom a že žiaden z tých siedmich, ktorí hlasovali za zrušenie Špeciálneho súdu, za to nehlasoval v priamom dôsledku nejakého ovplyvňovania. Naopak, ovplyvnený by ktorýkoľvek z nich bol, ak by hlasoval opačne, čo sa zjavne nestalo, a je len dobre, že sa to nestalo.
Druhá vec je, že hlavným dôvodom úplného zrušenia Špeciálneho súdu sa nejaví nič viac než to, že väčšine sa jednoducho nezdá správne alebo vhodné, aby tu takáto inštitúcia bola. Z toho odôvodnenia, ktoré zatiaľ Ústavný súd ponúkol k potrebe zrušiť „špeciál" ako taký, vyplýva, že si prisvojil puvoár hodnotiť rozumnosť a vecnú opodstatnenosť Špeciálneho súdu, čiže čosi, čo nemôže patriť nikomu inému ako Národnej rade a ľuďom, ktorých zastupuje. Ak ma teda niečo nepríjemne prekvapilo, je to fakt, že sa väčšina Ústavného súdu nedala racionálnymi argumentmi odradiť od predstierania, že jej v tomto štáte patrí moc prijímať regulačné a politické rozhodnutia, nie posudzovať súlad právnych predpisov.
