Masahikovými očami: Dedičia politickej moci po meči

Typickí japonskí rodičia dajú svojho syna študovať na univerzitu. Podľa možností na dobrú univerzitu, najlepšiu z mnohých dobrých. Po ukončení štúdia nastúpi syn do pracovného pomeru v niektorej z veľkých známych firiem. V japonských firmách to funguje tak, že s pribúdajúcim vekom stúpa vaša hodnota, teda aj váš plat a pracovná pozícia. Jednej firme sme verní až po odchod do dôchodku a na rozlúčku dostávame veľkú dôchodcovskú odmenu, čo nám umožňuje zabezpečiť sa na starobu. Preto sa študent univerzity v poslednom ročníku tak intenzívne venuje poľovačke na dobrý džob. Je to najdôležitejší rok v jeho živote.

Prvý pohovor, druhý pohovor a test. Prijímacie skúšky do pracovného pomeru sú veľmi ťažké. Firmy si vyberajú spomedzi absolventov podľa toho, na akej univerzite študovali, skúmajú mieru jeho schopnosti byť oddaný firme, či bude dostatočne trpezlivý pri práci a či je s niekým prepojený...

Moji spolužiaci na univerzite boli z dobrých rodín. Ich otcovia boli vrcholní predstavitelia veľkých firiem, vplyvní muži. Pre ich otcov nebolo ťažké osloviť spriatelené firmy ohľadom uprednostnenia syna pri výberovom konaní. A moji kamaráti sa ani nepokúšali skrývať tieto podvody, naopak, vystatovali sa.

Na dobrej pozícii sú vďaka vplyvnému otcovi. Takéto prípady vidieť všade. Len keď si v Japonsku zapneme televízor, vidíme záplavu celebrít druhej generácie – herci, speváci, komici a ďalší. Väčšina z nich nemá talent. Niektorých profesia vôbec nebaví, napriek tomu sú na obrazovke, lebo sú deťmi slávnych otcov. Napriek tomu Japonci z nejakého dôvodu milujú tieto čistokrvné celebrity. Často rozprávajú historky o tom, aké to bolo, keď ich otcovia vychovávali v blahobyte.

Kým ide iba o televízne celebrity, nejde v podstate o nič dôležité, ale keď sa dedičia po meči objavia v politike, na to sú už ľudia citliví. V Japonsku máme mnoho politikov druhej, tretej, ba aj štvrtej generácie, hovoríme im dediční politici. Títo politici bývajú úspešní v získavaní vyšších pozícií. Spomedzi osemnástich ministrov súčasného japonského kabinetu je jedenásť v politike dedične. Spomedzi posledných dvanástich premiérov bolo deväť dedičných. Áno, v Japonsku máme mnoho takých Georgeov W. Bushov.

V Japonsku sú pre víťazstvo vo voľbách potrebné tri veci: finančný kapitál, voličská základňa z oblasti, kde sa kandidát narodil a vyrastal, vrátane rozličných miestnych organizácií, no a známe meno. Dediční politici tieto tri veci zdedia po otcovi, prípadne dedovi-politikovi. Preto voľby vyhrajú. Noví neznámi kandidáti majú slabé šance. Hovorí sa tiež, že dedičným politikom chýba sociálne cítenie, pretože vyrastali v hojnosti a blahobyte.

V súčasnosti sa teda veľa diskutuje o tom, ako tento proces zastaviť. Jednu vec však môžem označiť ako pozitívum. Ak syn vyrastá v rodine otca-politika, počúva otca, prirodzene sa začne o politiku zaujímať. Pravdou je, že medzi dedičnými politikmi sú aj takí, ktorí pracujú vášnivo a s nadšením pre svoju krajinu. Ako je to na Slovensku? Budú z detí slovenských politikov zasa len politici?