Čo je to za systém, ktorým otrasie bankrot jednej americkej banky...? V ktorom štáty chránia súkromný majetok tých, čo krach spôsobili miliardami z vreciek daňových poplatníkov...? Tieto otázky nekladie anarchista, ale Frank Schirrmacher, chýrny fejtonista konzervatívneho denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Vo Wall Street Journal pod titulkom Kríza kapitalizmu (!) sa zas dočítame (Richard A. Posner), že zlovestná nie je narastajúca nezamestnanosť, ale 13 biliónov verejných peňazí uvoľnených na odvrátenie reprízy Veľkej krízy z 30. rokov minulého storočia. Analytici hútajú, ako obnoviť ten najvzácnejší - sociálny kapitál. Kapitál, ktorý sa ťažko akumuluje, ale ľahko rozhajdáka. Dôveru klientov v banky, dôveru medzi bankami, bankami a investormi, a tak ďalej...
Podľa Posnera nie sú za tento stav zodpovední iba bankári, ale aj: ekonómovia, pretože zavádzali svet, keď tvrdili, že majú systém pod kontrolou; dvorní novinári, ktorí ich utópie propagovali; no najmä politici, ktorí umožnili totálny kolaps kontroly čoraz virtuálnejšieho finančného systému. Ba čo viac: politikom sa vyčíta, že po vzore bankárov virtualizujú už aj politiku.
Cestu zo slepej uličky hľadajú aj ľavičiari. Spoľahliví analytici, ale rozpačití tvorcovia alternatív. Sahra Wagenknechtová, europoslankyňa, nová hviezda nemeckej ľavice, odmieta slogany radikálov páchnuce naftalínom. Varuje: bezradnosť ľavice využívajú populisti krajnej pravice. Získavajú čoraz viac prívržencov. Nacionalistov, náboženských fundamentalistov, neokonzervatívcov, čo už zabudli, že klasickí konzervatívci spoluvytvárali sociálne funkčné systémy, či kváziliberálov, ktorí, paradoxne, v globalizujúcom sa svete podrývajú úspešnú integráciu Európy. V budúcnosti sa všetci môžu ocitnúť pod jednou vlajkou.
