Môj priateľ Marcos Ramírez (zvaný aj Erre) to myslí vážne. Stavia si dom v Colonia Libertad, najstaršej a surrealisticky najmalebnejšej štvrti Tijuany, a na krku má sutiny zo staveniska. A tak sa veziem na streche jeho dodávky, jeho brat Omar, básnik a umelec s očami Che Guevaru, sa rozvaľuje na zadnom sedadle.
Výnimočne sa nemusíme predierať klbkom popoludňajšej tijuanskej premávky, Erre ženie svoj Chevrolet Silverado po kruhových objazdoch Zony Rio, okolo obrovskej sochy Otca Kina a utopickej gule Kultúrneho centra, až kým nedorazíme na Avenida Internacional, dlhú čiaru, tiahnucu sa pozdĺž zbytočnosti z vlnitej ocele, ktorou je pohraničný múr. Otvorí sa pred nami pohľad na krajinu, zničenú buldozérmi Národnej gardy a zbrázdenú nekonečným križovaním džípov pohraničnej hliadky. Ale dnes modrá obloha a šteklenie morského vánku zmierňujú ešte aj brutalitu operácie Strážca. Erre, nakazený príjemnou náladou, púšťa cédečko Beach Boys.
