Urobil som o osemdesiat kilometrov viac ako vlani, ale na konci som predsa nebol unavený.
Pravdepodobne som tento rok lepšie znášal túto túru preto, lebo teraz som si v prvom rade všímal svojich spoločníkov. Pozeral som trpiacich, sipiac krívajúcich, potkýnajúcich sa pútnikov a napadlo mi, že Camino je najväčšia ortopedická klinika na svete. Lebo tu sa každú hodinu dňa po kopcoch, dolinách a širokých lúkach spolu potkýna desaťtisíc pútnikov s páliacimi chodidlami a vykĺbenými kolenami.
Myslím si, že mnohí z nich rozmýšľajú tak ako ja, čiže každý deň sa rozhodnú, že toto bola ich posledná etapa, lebo na druhý deň sadnú na autobus a navždy skončia toto utrpenie. A potom na druhý deň predsa len porazia bolesti a krívajú ďalej smerom k Santiagu. A keď napokon dorazia do mesta, odrazu zmizne všetko to pálenie a pichanie. Šťastne sa túlia k sebe v Katedrále sv. Jakuba a večer spolu spieva, tancuje to množstvo španielskych, kórejských, írskych, švédskych, brazílskych, nemeckých pútnikov. Čiže Jakub by mohol byť aj ochrancom ortopédov, lebo tak účinne ako on, neliečil ešte nikto.
Tento rok som si vzal na cestu dve knižôčky. Monografiu o Stephenovi Hawkingovi a malú brožúrku s budhistickými poučnými rozprávkami. V monografii som spoznal skutočného génia. Prečítal som, čo píše o kvarkoch, kvazaroch a kvantovej gravitácii a, čiernych dierach, ale mňa zaujali predovšetkým jeho myšlienky o veľkom tresku. Nie matematicko-fyzikálne hľadiská, lebo do toho sa nerozumiem, ale filozoficko-náboženský pohľad. Čiže teória vzniku sveta a otázky, akú úlohu mal v tom celom Boh. (Pravda, podľa Einsteina Boh tam bol a konal veľmi vedome. /Boh nehrá kocky, povedal A. E./ Hawking spočiatku tvrdí, že Boh počas stvorenia pohadzoval kocky kade-tade, no potom opraví sám seba a oznamuje, že Boh neexistuje, lebo v Genezise jednoducho nebolo pre Boha miesto.)
