Kto 12. mája pred šiestou hodinou ráno prechádzal cez Františkánske námestie v Bratislave a videl niekoľko desiatok policajtov, mohol si pomyslieť, že sa chystá záťah na zločincov. V tom čase nik netuší, že polícia obsadí budovu františkánskeho kláštora a bude nasledovať niekoľkohodinová domová prehliadka. Rehoľníci sedia na chodbách a najstaršiemu z nich sa obnovujú spomienky na päťdesiate roky minulého storočia.
Polícia sa zaujíma o tri osoby, ktoré má zadržať. No až na mieste zistí, že už od októbra sa nachádzajú inde. Napriek tomu nasleduje domová prehliadka u všetkých členov komunity. A hľadanie dôkazov o údajnom zneužívaní chlapcov. V tej chvíli si asi viacerí želali, aby podobne nekompromisne konala polícia aj v iných prípadoch. To však zostane zrejme len tichým želaním. O niekoľko hodín neskôr troch podozrivých polícia odváža z kláštora v inom meste. To všetko sa deje na základe výpovede dvoch detí.
Lenže... Ako uvádza advokát obvinených v podnete adresovanom prokuratúre, „maloletí pri výsluchoch nevedeli uviesť ich mená a ani neopisovali ako vyzerajú". Neskôr novinárom povedia mená, ktoré sa nezhodujú s menami obvinených. Skutky sa mali stať v najfrekventovanejších priestoroch a v mimoriadne rušných hodinách. Zneužívanie malo byť nahrávané na kameru a malo sa diať na sedačke, ktorú však kláštor v inkriminovanom čase preukázateľne ešte nevlastnil.
V čase, keď polícia vydáva stanovisko, podľa ktorého sa prípad vyšetruje, a nepodáva žiadne bližšie informácie, televízia Joj vypúšťa džina z fľaše - správu plnú klamstiev a špinavostí. Za čarovnými slovíčkami ako „údajne", „podľa našich informácií", nasleduje veľkolepý dej, ktorý z prezumpcie neviny robí prezumpciu viny. Pravda a korektnosť sa stávajú obeťou píplmetrov. Klamstvá prevezme iný bulvár a nákaza pustoší. Niektoré médiá si predsa dokážu zachovať odstup a podávať iba overiteľné informácie.
