Keď jazykový redaktor natrafí v texte na 2. pád množného čísla (genitív plurálu), hneď mu bliká výstražné červené svetlo: overiť v slovníku, v pravidlách atď. Ako je správne - nuansa - nuáns či nuansí, seansa - seáns či seansí, floskula - floskúl či floskulí, motto - mott či môtt, droga - drog či drôg, je tam dlhé či krátke, dvojtvar alebo sa pripúšťa iba jeden tvar?
Väčšinou si poradí, respektíve príručky mu poradia, ale sú aj prípady, ktoré v príručkách nie sú. A tak sa škriepime, hľadáme analógie s tými slovami, ktoré majú podobné hláskové usporiadanie a rovnaký rod. Alebo sa neškriepime a problém obídeme. V tom je slovenčina vynachádzavá.
Dobre to vidno na rozmanitých obchodných ponukách a reklamných textoch. Miesto „Ponúkame viacero druhov diek" sa napíše „Ponúkame deky viacerých druhov", miesto „Na výber máte veľa druhov mias" sa napíše „Vyberte si mäso viacerých druhov". Vynájdeme sa, nejako z toho vykľučkujeme, rozširujeme pritom syntaktickú synonymiu.
Tých druhých pádov mi je však trocha ľúto. Keďže ich obchádzame, málo používame, vždy budú pôsobiť trocha luxusne a naďalej ich budeme považovať za „ťažké", príliš „nepravidelné", akési neforemné. Tak je to aj s poľským mestom Kielce. Sú tam družstevné trhy, naši hádzanári tam hrajú v rámci Kielce Cupu (Kielčanský/Kielecký? pohár), my však, aby sme sa nepomýlili, píšeme radšej, že to všetko sa uskutočňuje v meste Kielce: Ideme do mesta Kielce, vrátili sme sa z mesta Kielce.
