Trhavina

„Lebo je to skrátka ktosi iný, vždy ktosi iný, kto tu hovorí, lebo ten, o ktorom tu je reč, mlčí," napísal Hans Magnus Enzensberger v básni Ďalšie dôvody básnikov klamať, ale kto by už len myslel na básne, keď sa zo všetkých strán krízou sužovaného sveta a vo všetkých jazykoch ozýva „My nebudeme platiť za vašu krízu!", ďalšia vyoraná brázda, ďalšie neprekonateľné múry, ponad ktoré lietajú slová namiesto kameňov, kričia tí, ktorým krátia mzdy alebo ich prepúšťajú, a je to potenciálna trhavina, ak proti tomu nič nepodnikneme, varujú sociológovia, všetci už vieme, že aj poprední ekonómovia majú pravdu, keď nás vyzývajú, aby sme sa nepozerali na pretrhnutú hrádzu, ale na to, ako sa všetko kopilo a hromadilo, čiže na všetok boom, ktorý predchádzal pádu, a pravdu majú aj renomovaní bankári, čo začali krížom-krážom hľadať strážne psy pre spoločný finančný trh Neurópy, popritom, pravdaže, pribúdajú recepty na ozdravenie, receptov je už ako obávaných lacných peňazí, a kdesi starý dobrý Günter Kunert prináša svoje časom overené posolstvo, a tým je - „nijaká istota", áno, priatelia, nijaká istota, lebo človek vždy chce viac mať než viac byť, a človek môže nanajvýš pomôcť človeku, no nemôže zachraňovať ľudstvo, ani sa nemôže jednostaj rozpamätávať na svoje zabúdanie a vo chvíľach náhleho a, žiaľ, zriedkavého osvietenia si pripomínať napríklad hrôzy, aké tušil povedzme Joseph Roth, ktorý si uvedomoval, že musí písať, aj keď už vôbec neverí, že tlačeným slovom by mohol niečo zlepšiť, ale možno i vnuci demokratických politikov, ktorým po dvoch totalitách 20. storočia vari ani neostávalo nič iné, než projektovať európsku integráciu, by už radi vymenili uhlie a oceľ za kultúrne statky, ako to vraj chcel urobiť Jean Monnet, otec myšlienky zjednotenej Európy, pravda, keby mal po druhý raz vytvoriť starú dámu a keby nebol zomrel, ale kto už by myslel na smrť, „ó, svět je báječné místo k narození, jestli vám nevadí...," nepretržite znie refrén refrénov básnika zo San Franciska, ale aj SF sa nachádza vo svete, v ktorom prezidentovi po odchode z Bieleho domu najviac chýba, že už nebude „riadiť takú úžasnú partiu mužov a žien, ktorí nosia uniformu armády Spojených štátov amerických," a vôbec je mnoho dôvodov citovať veľkého Jiřího Kolářa, ktorý napísal, že „všichni přemýšlí o lidstvu, a nikdo nemyslí na člověka, všichni pracujú na největším díle dějin, a nikdo neví, co dělá", alebo až pridobre vie, ako povedzme na Slovensku, ktoré sa namiesto právneho štátu stáva fackovacím panákom mafiánov, zlodejov a výpalníkov, ktorí nedávno dosiahli zrušenie pre nich neprijateľného Špeciálneho súdu, stačilo na zopár ústavných sudcov urobiť bu-bu- bu, ale to bolo najmenej, keď ministrom vnútra je podnikateľ s kontaktmi na privatizérov a ministrom spravodlivosti kamarát narkobaróna, nič ľahšie, keď „Rež a rúbaj do krve" už povýšili do stavu piesne zaraďovanej do oficiálnych mestských a štátnych slávností, ale inak - áno, svet stále ešte je ono „báječné místo...", ale treba sa vedieť narodiť a potom vedieť žiť tak, aby sme mali rozpísanú báseň, rozmilovanú ženu a motýle, čo priletia - ak priletia - sadnú si nám na plecia a budú hádať naše mená, bezmenné mená v haravare storočí, v čoraz väčšom kriku nespokojných, ponížených a urazených, v čoraz väčšom tichu obchádzaných, nevypočutých, nepochopených.