Sťahujeme sa so ženou z mestského bytu na dedinu. Triedime veci, triedime nábytok, čo vezmeme, čo vyradíme? Ostala nám jedna vec, a nevieme čo s ňou. Je to náš zánovný fax.
Pracuje perfektne, ale úprimne povedané, už ho vôbec nepotrebujeme. Keď niekomu chceme poslať nejaký dokument, naskenujeme ho do počítača a pošleme e-mailom. A vlastne som si uvedomil, že ma už veľmi dávno nikto nepožiadal: „Daj mi číslo svojho faxu." Alebo že by niekto povedal: „Pošlem ti to dnes večer faxom."
„Bola by škoda vyradiť ten fax," povedala moja žena. Áno, súhlasím, lenže v domčeku na dedine nemáme pevnú linku na pripojenie telefónu s faxom. Zistili sme, že mobil a internet nám k životu mimo mesta stačia.
Pamätám si ešte na časy, bolo to v Japonsku v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď bol fax pri podnikaní nevyhnutnou výbavou. Pre domácich užívateľov bol však pridrahý. Veľký fax zato nechýbal v žiadnej kancelárii.
V tom čase bol v Japonsku nevyhnutnou súčasťou kancelárií aj word-procesor, niečo ako elektrický písací stroj. Bol vzhľadom veľmi podobný súčasnému notebooku, rovnako sa otvoril, mal obrazovku a klávesnicu, bol však väčší, so zabudovanou tlačiarňou. Písali sme na ňom text, ktorý sa dal upravovať, potom sme ho mohli vytlačiť a odoslať faxom.
Pamätám si ešte môj prvý word-procesor. Vážil 7,5 kilogramu a stál 160-tisíc jenov (asi 1200 eur). Na ňom som napísal množstvo svojich článkov. Nosil som si ho všade so sebou. Písal som každý deň a posielal texty faxom. Takto to bolo do čias, kým prišiel na trh osobný počítač. Netušil som, že tie užitočné prístroje raz budú úplne zbytočné.
