V knižnici mám raritnú knižočku Klíč je ve výčepu, kde autor zozbieral autentické nápisy zo záchodových stien. Zdá sa, že pisatelia si našli nové steny - internet. Čím kontroverznejšia, senzačnejšia, tragickejšia správa - tým viac reakcií pod článkom.
Občas čítavam túto ľudovú tvorivosť, niekedy je mi smutno, niekedy som rozhorčený z hyenizmu pisateľa, keď sa pod článkom Spadla na skútri, v nemocnici zomrela! objaví takáto reakcia: „Dobre jej tak !!! tesim sa ze zdochla !!! o jednu kúrvú je menej" Inokedy ma rozosmeje brilantná irónia, keď sa pod správou o tom, že najväčší slovenský straník chce zaviesť trest smrti, objaví lakonické: „Vidíte Slováci všetko robí len pre seba."
Čím bulvárnejšia intertlačovina, tým sú pisatelia úbohejší. Ale ani pisatelia mienkotvorných denníkov nezaostávajú v slovnej agresivite. O istej novinárke píše dobrá duša, že je to „čečenská dievka", alebo „Vzhľadom na jej spôsob písania tento článok zaváňa stupídnou afektovanosťou starej dievky." Čoskoro po otvorení akejkoľvek diskusie sa spŕška slín obracia už nie voči nenávidenému objektu, ale voči kolegom diskutérom.
Odkazy „nauč sa čítať" alebo „ty si fakt neuveritelny lolo" sú tie najmierotvornejšie. Zaujalo ma emocionálne sfarbené oslovenie Haaajjjzzzeeelll či postreh Ty musis byt v dedine zverolekar. A odkaz autocenzurujúcemu: „Ty čo to bodkuješ sa iste cítiš ako h... Latrína !!!" Surrealisticky pôsobí aj exaltovaná výzva: „Ty chod radsej hladat kadarovu hlavu do Dunaia."
