, nazvanú Za spoločný štát a vyzývajúcu, aby sa pred takým závažným krokom, ako je rozdelenie štátu, konalo referendum.
Nič proti Machalovým spomienkam, máme okrem iných slobôd aj slobodu spomínania. Ako jeden zo signatárov spomínanej petície by som sa však chcel pristaviť pri drobnom omyle, ktorého sa autor dopustil, keď skupinku „osamelých intelektuálov", ktorí petíciu podpísali, označil za „piatu kolónu agentov". Agenti totiž - Drahoslav Machala by to mal vedieť - pracujú skryto a v utajení, zatiaľ čo petícia bola verejná a dotyční osamelí intelektuáli ju podpísali plnými vlastnými, nie krycími menami. Napokon, ani referendum, po ktorom petícia volala, nebol protištátny akt, ale normálne demokratické právo občanov. Iná vec je, že nenašla u politikov ohlas a referendum sa nekonalo.
„Čakal som 20 rokov," píše na adresu signatárov Machala, „že niektorí nájdu odvahu a slušnosť, ktorej sa roky dovolávajú a požiadajú slovenský národ o odpustenie. Veď mýliť sa je ľudské. Veril som, že práve vzdelanosťou a tvorbou začnú nášmu štátu pomáhať." A dodáva: „Keby títo talentovaní ľudia všetku energiu, ktorou plytvajú na zákulisné ťahy či intrigy, na špekulatívne konštrukcie, venovali tvorivej práci, potom by vo vlastných dušiach našli pokoj a zmierenie."
